No, vlastne tá ružová nemala žiadne meno. Bol to len taký cestný bicykel s prehadzovačkou, ktorý bol tak nádherne jagavo ružový... a hlavne celkom nový... Tešila som sa tomuto vraj najrýchlejšiemu dopravnému prostriedku, aby som bola všade načas... No nie dlho a páni policajti mi hneď povedali, že sa s ním mám navždy rozlúčiť...
Nestihla som ani vystrojiť kar, keď v jeden pekný deň (to bezpochyby bol) prišiel môj muž so starým bicyklom bez prehadzovačky, ale inak funkčným, značky Lady bordovej farby.
„Kde si ho vzal?"
„Áale, môj šéf (inak rodinný priateľ), keď sa dopočul, čo sa ti stalo, ti ho poslal."
„A to len tak?"
„Jasné, veď on má lepší..."
A tak sa začal dobrodružný život s mojou bordovou Lady. Muž mi na „ňu" primontoval detské sedadielko a išla perfektne... Viackrát som ju už chcela vymeniť, ale vždy ten nový bicykel bol poruchovejší, kým „ona" šlapala bezchybne.
Ale prišiel čas, keď mi už nestačila a manžel mi kúpil k narodeninám nový, s prehadzovačkami. Bordová Lady mala ísť do dôchodku. Hm, to nemôžem dopustiť! Čo ak ešte môže niekomu urobiť radosť tak, ako mne pred rokmi?
Zrazu som dostala nápad! Spomenula som si na kamarátku z Čečenska, ktorú som nedávno stretla v meste a ktorá sa mi sťažovala, že jej ukradli bicykel a ona nevie, ako bude svojim starkým nosiť obedy (Bola to jej dočasná práca). Zavolala som jej a náš rozhovor vyzeral asi takto:
„Máš už bicykel?"
„Némam." (Hovorila rusko-slovensky)
„A chceš? Je síce len taký obyčajný, ale jazdí dobre."
„Anó, chačú. A što ja tebe dáju?"
„Ale, prosím ťa, veď ja sa ho potrebujem len zbaviť."
„Ničevo? To nemóžem..."
„Ale môžeš, veď ja som ho tiež dostala zadarmo."
„Ďakuju tebie, Danka.
A tak moja Lady putovala novej majiteľke, ktorej urobila veľkú radosť... Veď načo sú veci? Aby slúžili!
