Detstvo prežila v Pohronskej Polhore. Chcela sa stať lekárkou, a keď ju vyhodili pre jej angažovanosť a otvorené názory z jednej fakulty, odišla na inú. Ale štátna moc jej ten titul nedopriala. Na konci šiesteho roku medicíny ju vyhodili znova, keď už mala cieľ na dosah. Titul MUDr. jej bol priznaný h. c. (po smrti).
A tak celý život pracovala ako zdravotná sestra. Najprv to bolo vo zvolenskej nemocnici na internom oddelení. Pracovala tam dovtedy, kým sa nedozvedeli o jej „protištátnej činnosti". Napokon pracovala v rehabilitačnom centre v Kováčovej a táto práca sa jej zapáčila ešte viac, lebo sa starala o deti, ktoré sama nemala, pretože ostala slobodná. Aj odtiaľto ju chceli párkrát vyhodiť, ale nestalo sa tak napokon. Všeličo jej zakazovali, napr. modliť sa s deťmi. Ona im povedala: „Ok, tie deti, čo sa vedia modliť, tie neodučím a tie čo sa nevedia, tie nenaučím, keď nemôžem..." Tak sa s nimi aspoň rozprávala a dávala im krížik na dobrú noc, ak sľúbili, že ju neprezradia. Mali taký dohovor, že si pred spaním pýtali pusu a Lujzka už vedela...
Lujzku som poznala už skôr, pretože bola aktívna vo všetkých oblastiach náboženského života. Robila v kostole nástenku, takže ju poznal vari každý, kto tam zašiel. Avšak raz potrebovala aj ona pomoc s jej mamičkou, o ktorú sa starala, a tak sa naše cesty skrížili. A keďže sa mi chcela zavďačiť, tak ma vzala na chalupu na Osušie. Toto miesto mala veľmi rada. Chodila tu načerpať sily, oddýchnuť si. Stretávala sa tu mládež väčšinou pri práci, ale niekedy sme si zahrali pin-pong alebo išli na hríby. V susedstve býval jeden eštebák a Lujzka o ňom vedela...
V konaní dobra bola fakt neúnavná... niekedy na spánok jednoducho nebol čas, lebo všetko ostatné bolo dôležitejšie... Keď nás viezla na svojom trabante na chalupu, pripomínala nám, aby sme na ňu hovorili, aby nezaspala... A keď kvôli starostlivosti o chorú mamičku niekedy nemohla ísť, bolo jej to ľúto... Ale bola vynachádzavá a robila často až nemožné... Brávala ju so sebou a keď sa autom nedalo dostať k chalupe, tak ju tam odviezla aj na fúriku... Mimochodom - tu som sa aj zoznámila so svojim mužom.
Všetko prežívala veľmi intenzívne. Vedela sa rozplakať ako malé dieťa, ale aj rozprávať tak nadšene, že strhávala za sebou ľudí, hlavne mladých, s ktorými najčastejšie spolupracovala... Ani sa nedajú vymenovať všetky aktivity...
Neviem, ale zdá sa mi, že čokoľvek by som o nej povedala, mohlo by vyznieť ako fráza alebo by to jednoducho nevystihovalo naozaj to, čím bola...
Najťažšie obdobie jej života nebolo neustále prenasledovanie...( Na vypočúvania chodila ako na klavír). Bol to čas jej choroby. A hoci jej to nechcel nikto priamo povedať, ona ako lekárka dobre poznala svoju diagnózu - rakovinu hrubého čreva. Mala len čosi cez 50, veľkú chuť žiť, ale... operácia nepomohla, metastázy sa rozšírili... Pýtala sa domov z nemocnice, aby mohla zariadiť všetko potrebné. Na nič nezabudla. Čo mohla predala alebo darovala a zvyšok dala do testamentu. V tom testamente všetok svoj majetok (okrem bytu, ktorý zostal dievčaťu, ktoré sa o ňu staralo)darovala Cirkvi, jednalo sa hlavne o tú chalupu na Osuší. A tak sa po jej smrti mohla táto stavba rozšíriť. Postavil sa tu kostol, kde sa koná ustavičká poklona. Patronát nad týmto miesto prevzal Inštitút Krista veľkňaza na čele s otcom Štefanom Podolínskym, ktorý v čase totality bol akýmsi duchovným správcom tohto miesta. Poznali sme ho pod menom Otec Tomáš. Bol v minulosti väznený pre vieru.
Keď všetko zariadila, vzdychla si a povedala: „O hmotné som sa už postarala, teraz sa mi treba pripraviť na smrť". Ona však bola vždy pripravená, bolo treba urobiť len jedno - odovzdať sa úplne do Božej vôle. A že to urobila veľmi precízne, svedčí aj list, ktorý napísala na rozlúčku... Čítal sa na jej pohrebe, vlastne rozlúčke... Keď som tieto slová počúvala, plakala som a určite som nebola sama... Prišlo tu toľko ľudí, že sa nezmestili do smútočnej siene a odtiaľ ju odviezli do jej rodiska, kde je pochovaná.
Moja posledná spomienka na ňu je z krupinskej nemocnice, kde ju navštevovalo množstvo ľudí. Ona tu prežívala svoje posledné dni. Bola veľmi vychudnutá a zostarnutá, lebo už neprijímala potravu a rozprávala ťažko a pomaly. Ukázala som jej svoju malú dcérku, ktorú ešte nevidela a ona sa pýtala na jej meno... Ešte sa usmiala, ale už viac nevládala rozprávať... Slzy sa mi tisli do očí, ale snažila som sa nič nehovoriť, veď ani nebolo čo... Obidve sme tušili, že to bolo naše posledné stretnutie...
Zomrela 18.9. 1989 krátko pred revolúciou, takže sa slobody, za ktorú celý život bojovala, nedožila. Ale bez takých ľudí, ako bola ona, by tá sloboda ani nemohla prísť. Vďaka Ti, Lujzka.
