Príbeh prvý: Ako som sa zahanbila
Aj vám sa stane, že si zabuchnete dvere alebo zabudnete kľúč? No, nie je to až taká pohroma, keď máte alternatívne riešenie, namiesto štyroch detí a ulice. Kľúč, aj s majiteľom, príde najskôr o dve hodiny a zrazu sa ocitnete v roli bezdomovca. Predovšetkým si treba zachovať chladnú hlavu, aby ste neznepokojili deti a prvé riešenie, ktoré vás napadne, je detské ihrisko... A takto sa deti bezstarostne hrajú a nič netušia o mojich problémoch...
„Ahoj!" pozdraví ma kamarátka, ktorá je tam tiež so svojou dcérou.
„Ahoj!" odzdravím jej a potom už len preberáme bežné problémy... Až napokon na ňu vybalím ten svoj - bezdomovecký...
„Však môžete ísť ku nám... Deti sú už iste hladné a zvečerieva sa..." povedala s takou samozrejmosťou...Tak toto som jej ja nemala odvahu navrhnúť... Nepoznáme sa až tak dobre a myslím, že som u nich predtým ani nebola...
„Fakt? To by bolo super, lebo im začína byť už zima a nemám ani oblečenie pre nich..." Prijala som jej pozvanie.
Jedna vec mi však v súvislosti s ňou ostala v pamäti... Ako som jej voľakedy „dávala rozumy" ako má čo robiť, bez toho, aby o to stála... Je možné, že sa jej to vtedy aj dotklo...
Táto nútená návšteva neskončila len obyčajným „ďakujem", ale aj mojim zahanbením, ktoré som cítila vo svojom vnútri, hoci som nič nepovedala... Ona nemala pre mňa iba slová, ale predovšetkým skutky... Mala predo mnou náskok...
Príbeh druhý: Kto ma naozaj má rád
„V núdzi poznáš priateľa", je snáď najotrepanejšia fráza... Ja by som to zmenila: „Ako spoznáš, že ťa niekto naozaj má rád." No, nie je to až také originálne, nič nové som nevymyslela, ale keď človek prežije niečo, kde sa dotkne kraja svojich možností, príde mu niečo také na rozum...
Bola som chorá, nevládna a štyri malé deti, o ktoré som sa celodenne starala. Manžel, pochopiteľne, chodil do práce a moje problémy pretrvávali (s prechodným zlepšením) niekoľko týždňov, možno aj mesiacov, kto to už počítal... Mám veľa kamarátok, rodinu, známych... Všetci sa zaujímali o moje zdravie, prejavili súcit a dali odporúčania... Ale len jedna z nich mi prišla poupratovať a navariť... Vtedy som zistila, že mať priateľov je síce fajn, keď sa chcete odreagovať alebo zabaviť, ale mať pri sebe niekoho, kto pre vás niečo naozaj aj urobí, je omnoho vzácnejšie... Týmito osobami boli: moja mama, svokra a môj manžel. Tí boli pri mne vždy, keď sa dalo. Bez nich by som to jednoducho nezvládla...
