Goran sa narodil v chorvátskom Splite. Jeho detstvo ovplyvnili nešťastia v rodine. Štvorročná sestra spadla z 5.poschodia, brat po meningitíde ohluchol, mama sa psychicky zrútila a začala piť. Otec väčšinou nebol doma, lebo bol námorníkom. Chlapca vychovávala ulica. V 11 rokoch začal piť a fajčiť. V trinástich mu zomrela matka. O osem mesiacov ju nahradila macocha. Goran znenávidel otca aj ju.
Keď ešte ako malý chlapec prišiel za otcom, aby sa s ním porozprával, otec ho odbil vetou: „Aké ty môžeš mať problémy. Choď sa učiť!" A tak hľadal pomoc u kamarátov. K alkoholu pridal už aj tabletky a raz... bolo to na výročie matkinej smrti... prišiel domov takto omámený... za otcom. Otec ho znova nechcel počúvať a navyše mu uštedril facku. Goran išiel do svojej izby a vytiahol pištoľ, ktorú si požičal od kamaráta. Strelil si do hlavy a padol na zem. Nastala panika... chlapec sa prebral v nemocnici. „Mama" mu hovorila, že bude všetko v poriadku a otec, že guľka je preč. Lenže to nebola pravda, ako sa ukázalo po čase. Keď sa totiž Goran pobil a rozbil si hlavu, rontgen ukázal, že guľka je stále tam. Znova mal dôvod hnevať sa na rodičov.
Boli partia šiestich chalanov a tí starší im hovorili, aby skúsili fajčiť marihuanu, že to nie je žiaden problém. A tak už nefajčil cigarety, ale „trávu". Najprv bolo dobre, ale v spojení s alkoholom a tabletkami - začali sa mu zdať čudné veci a dostal sa na psychiatriu. Ale nevyliečil sa, lebo sa z neho stal dobrý klamár, takže dosiahol, že ho pustili.
A on padal hlbšie... Kamaráti mu pichli heroín a on sa cítil dobre. Chcel to skúsiť sám, ale nevedel si to pichnúť, tak sa celý dopichal do krvi, kým sa mu to podarilo... Bol na heroíne dvanásť rokov!
Keď už aj iní hovorili jeho otcovi, čo sa deje, otec mu prehľadal izbu a našiel striekačku. Vtedy sa otec s ním chcel porozprávať, ale Goran to odmietol: „Počúvaj, ty starý, ja a ty sa nemáme o čom rozprávať. Keď som ťa potreboval, nemal si čas. Teraz mi daj pokoj!" Nasledovalo väzenie.
Otec sa kvôli synovi vrátil domov, zanechal loď. Zamestnal ho vo svojej firme, aby mu pomohol. Syn sa mu zavďačil tak, že rozkradol firmu.
Keď raz prišiel domov opitý a pýtal si od otca peniaze, ten stratil nervy a udrel ho päsťou. Goran zobral kuchynský nôž a otca ním zranil. Skončil opäť vo väzení.
Keď sa vrátil, mysliac, že sa vlastne nič nestalo, otec ho nepustil domov, iba mu povedal: „Máš svoje roky, rozum nemáš... Máš právo zničiť si svoj život, ale nenič ten náš!"
A tak sa stal bezdomovcom. Žil na ulici 9 rokov. Kradol ešte viac... Niekoľkokrát si podrezal žily, no vždy ho niekto zachránil. Dostal sa znova do väzenia a tam do väzenského blázinca. Boli tam tí najhorší kriminálnici a on sa ich veľmi bál. Pokúsil sa ujsť, no predtým okradol spoluväzňa. Po tom úteku ho dali do zvieracej kazajky na dlhší čas a ten spoluväzeň ho psychicky týral. Hovoril si vtedy, ak sa odtiaľto dostanem, už nikdy nevezmem drogy.
Avšak, keď sa dostal von, išiel do lekárne a opäť si kúpil tabletky a zapil dvoma litrami vína. Vrátil sa k heroínu a stávala sa z neho troska. Chorý bezdomovec, do ktorého si hocikto kopol alebo ho opľul. Už ani nepočítal, koľkokrát si siahol na život... rezal si žily, lebo to chcel ukončiť.
Jedného dňa, ako tak sedel na kartóne, zrazu si uvedomil, že to nie druhí za to môžu, ale on sám. Plakal a modlil sa. On to vlastne už ani nevedel, plietol Otčenáš so Zdravasom, ale zakončil to úpenlivou prosbou: „Panna Mária, pomôž mi!"
Asi o 2 - 3 dni sedel v parku na lavičke ako bez života. Bolo zimné ráno. Uvidel ženu, ktorá prichádzala smerom k nemu. Dostal strach, čo od neho môže chcieť. Ona začala takto: „Dobré ráno, chlapče! Mám jeden problém, môžeš mi pomôcť?" „Ale daj stará, ja neviem, čo so svojimi problémami, choď preč!" „Hľadám jedného chlapca. Volajú ho Čuke." Čože? „Ja som Čuke." Vtedy sa žena rozplakala a Goran si hovorí: „Nikto kvôli mne neplače a žena, ktorá ma vidí prvýkrát v živote, kvôli mne plače!" Ona ho chytila za ruku a začala mu hovoriť svoj príbeh.
Táto žena bola matkou jedného závislého, ktorému raz Goran pomohol od polície. Stretli sa len 2 - 3 krát, ale ten chlapec stále o ňom hovoril svojej matke, keď bol vo väzení. Ona sa rozhodla, že ho vyhľadá, aby mu pomohla... Vybavila mu dokumenty a v Splite mu kúpila lístok do Medžugoria. Vysvetlila mu, že tam je jedna komunita, ktorá sa stará o drogovo závislých, že tí mu pomôžu.
Nemal veľmi na výber, tak urobil tak. Bol prekvapený, ako ho milo prijali. Zistil, že drogy nie sú jeho jediným problémom a postupne sa začal meniť. Chcel dokonca napísať otcovi, aby mu odpustil. Avšak nenašiel odvahu, tak sa len modlil... ale veľmi tomu neveril. Hovoril si: „Skôr zomriem, ako mi otec odpustí!"
Raz ho však zavolali do jedálne, že má navštevu. Nechcel veriť, keď zbadal otca. Mal zmiešané pocity, ale otec mu prvý podal ruku a potom už len obaja plakali. Pri rozlúčke Goran hovorí: „Modli sa za mňa, aby som vydržal!" A otec jemu nato: „My sa s mamou každý deň modlíme za teba odvtedy, ako si odišiel..."
A Goran začal pracovať. Neprekážala mu ani práca na verejných záchodoch. Tam raz cez okienko uvidel dievča, ktoré sa mu zapáčilo. Lenže kto ho bude chcieť? Potetovaný, dorezaný, bez zubov, bez vlasov... Ale on neprestal veriť. Zistil si kde býva a chodil často za ňou. Nosil jej kvety, darčeky a ona ho odmietala. Lenže on bol neúnavný... až raz povedala: „Tak dobre, skúsme to!"
Ešte treba povedať, že všetky choroby, ktoré si svojim nezdravým životom nadobudol... No, neboli to hocijaké - 15 rokov mal hepatitídu C, schizofreniu, epilepsiu atd. Tak tieto jednoducho zmizli!
A záver? Dnes má Goran 44 rokov. Žije v Medžugorii so svojou manželkou Katkou a s tromi deťmi, ktoré sa volajú: Lucia, Luka a Anna. Rozpráva svedectvo svojho obrátenia aj za hranicami. Minulý rok bol aj na Slovensku. Takže je celkom možné, že ste jeho príbeh už počuli.
