Tento príbeh je určený skeptikom, čo prestali veriť na lásku. Je to príbeh mojich krstných rodičov, ktorým nebolo dopriate mať vlastné deti, takže ja a moje sestry sme im ich nahrádzali. Ich prítomnosť ma sprevádzala celým životom až dodnes. Alebo skôr prítomnosť ich lásky.
Dostávali sme od nich najkrajšie darčeky na Vianoce, na ktoré naši nemali. Brávali nás k sebe na prázdniny. A keďže mali auto (my nie), robili s nami všelijaké výlety a stanovačky.
Keď sme prišli ku nim, krstná mama mala navarené a napečené najlepšie jedlá. Zasväcovala nás do tajomstiev háčkovania a vyšívania a keď sme boli v puberte, hovorila nám to, čo hovorievajú dcéram ich mamy.
Krstný otec, dobrák od kosti, neustále vtipkoval. Mal pre nás čas, takže sme sa hrávali mlyn, dámu, šach, žolíka, kanastu a ešte ďalšie a ďalšie hry až do omrzenia, ale on nikdy nepovedal, že sa mu už nechce.
Keď sme museli ísť domov, vôbec sa nám nechcelo, lebo u nich bolo vždy dobre. Medzi dverami nám ešte vtisli nejakú korunu do ruky - na prilepšenie.
Pamätám si, že keď som bola malá a mali prísť ku nám na návštevu, vyupratovali sme celý byt, dokonca vyzametali aj dvor, kde zaparkujú auto, tak sme sa na nich tešili. Niekedy ma aj hnevalo, ako si krstní otec zo mňa uťahoval, keď mi hovorieval:
„Ty si neumývaš oči, máš ich stále čierne."
Alebo:
„Keď ťa bolí zub, treba vymenit celú hlavu."
Lebo ako dieťa som to brala vážne, kým som pochopila, že len žartuje.
Mám ich stále rada a viem, že sa vždy potešia môjmu listu či telefonátu a moje deti sú im ako ďalšie krsniatka.
Ale viete, čo je na nich najkrajšie? Že hoci čoskoro oslávia zlatú svadbu, stále rovnako sa ľúbia a nemôžu žiť jeden bez druhého. Každý večer pred spaním si dajú krížik na čelo a pusu. Ak sa náhodou cez deň vyskytla nejaká hádka, ešte predtým si všetko odpustili.
Ich postriebrené vlasy a ťažší krok napovedajú, že väčšinu života už majú za sebou. Nemám obavu, či obstoja pred Božím súdom. Len jedného sa bojím. Keď raz jeden z nich odíde skôr, čo si počne bez neho ten druhý.
