Keď moja mama niekam odchádzala na dlhšie, poprosila nás dve so sestrou, aby sme na neho dávali pozor. Tak sme mu zvykli zavolať raz ja, raz ona. Obsah môjho telefonátu už poznáte... Sestra sa mu však márne pokúšala dovolať, nedvíhal. Prepadlo ju zlé tušenie.
Poslala k nemu svojho muža, aby ho išiel pozrieť. Zvonil, búchal... kľúč sa nedal tiež použiť... Zlé tušenie sa menilo na zlý pocit. Museli so susedom vypáčiť dvere. Zlý pocit sa premenil na skutočnosť. Ocko ležal vo svojej posteli mŕtvy.
Privolaný lekár už len vypísal úmrtný list. Cudzie zavinenie nič nenaznačovalo, nakoľko bol zamknutý zvnútra, musela sa však urobiť súdna pitva...
Keď som sa to dozvedela, vybuchla som v plač... No bol to prvý aj posledný... Na pohrebe som už neplakala. Necítila som smútok...
Mnohokrát v živote som si priala iného otca... Alebo aby niekam odišiel a nevrátil sa... (viem, znie to hrozne, ale bolo to tak). Život s alkoholikom nebol ľahký ani pre mamu ani pre nás deti...
Prečo človeku zostávajú vryté v pamäti len tie zlé spomienky? Prečo si nespomeniem napríklad na to, ako sa s nami hrával, keď sme boli malé? Alebo ako nám robil raňajky a zapletal vrkoče, keď sme išli do školy... Všetkým sa vždy chválil, aké má šikovné dcéry, ako sa dobre učia... Vždy, keď mal nejaké peniaze, niečo nám kúpil, aby si nás získal. Niekedy to boli cukríky, inokedy nejaká blbosť, ktorá sa nám nepáčila... Len raz nás ohúril bicyklom... Nepochybujem o tom, že nás mal rád a nemal problém nám to aj povedať. Ale prečo nám potom ubližoval, keď sa opil? To naše detské hlavičky nevedeli pochopiť. A tak zostali len tie zlé pocity a spomienky.
Ľudia na pohrebe od nás čakali ľútosť, slzy, smútok. Možno kvôli jeho rodine som mala aspoň jednu slzu vyroniť. Veď jeho mama (moja stará mama) prišla, hoci kráčala už ťažko a veľmi plakala.
Ocko, viem, že si ma mal rád... Urobila som to pri tvojom hrobe a robím to aj teraz, na výročie tvojej smrti... Chcem ti povedať, že som ti odpustila...
