Aké jednoduché je povedať o druhom, že koná zle! Vtedy zažiarime v lepšom svetle, pretože my sme iní, my by sme tak nikdy nekonali!
„Najlepšie" vychovávajú deti tí, ktorí žiadne nemali, pretože teóriu ovládajú perfektne! Tiež som vedela presne, ako budem deti vychovávať, ale prax je často iná.
Napríklad: Vedela som presne, koľko času im dovolím stráviť pri TV. Ale keď som bola unavená po „nočnej šichte", radšej som ich posadila k telke, aby som mala aspoň chvíľku na oddych... Chcela som byť neoblomná. Ale keď dieťa začalo prosíkať a urobilo všetko preto, aby to malo, dovolila som to... Nikdy som nechcela na deti kričať, a predsa sa mi to stalo, keď pohár pretiekol... Nechcela som im dovoliť jesť v obývačke, ale sama som to robila, takže som od zákazu napokon upustila... et cetera... Každý, kto neskúsil, ako je to byť viacnásobnou matkou, ma môže odsudzovať...
Istá mama siedmich detí povedala: „Keď som nemala deti, mala som sedem teórií, ako ich vychovávať. Teraz, keď mám sedem detí, nemám žiadne teórie."
Poznám človeka, ktorý v živote prešiel peklom, lebo vyrastal bez rodičov. Urobil veľa chýb... napokon prišiel aj o svoju rodinu(ženu, deti)... Teraz ho to všetko mrzí a chce sa zmeniť. Ľudia ho však poznajú ako zlého človeka a odsudzujú ho... Ale toto je farizejské! Farizej sa cíti byť lepší ako mýtnik. Ale len mýtnik pozná cenu odpustenia... Nemali by sme aj my odpúšťať? Alebo sa aspoň snažiť pochopiť iných? Kto z nás prešiel tým, čím on? Kto z nás by z tohto pekla vyviazol živý a posilnený s ochotou zmeniť sa! Toto je väčšie hrdinstvo ako žiť si pokojný, ničím ohrozený bezúhonný život, keď ti akoby šťastie padalo z neba! Mne osobne takýto ľudia majú viac čo povedať.
Indiánske príslovie hovorí: „Ak chceš pochopiť iného človeka, prejdi v jeho topánkach aspoň míľu."
Keby sme počúvali ľudí, mohli by sme dopadnúť ako otec so synom, ktorí viedli somárika... Čokoľvek urobili (či sedel na ňom otec, syn, obaja alebo nikto), vždy sa našiel niekto, kto to skritizoval. Otec už len skonštatoval veľkú pravdu: „Ľuďom nevyhovieš."
Počúvam radšej rady priateľov, ktorým verím. Ale ani podľa nich sa neriadim... Kompas, ktorý ma vedie, je vo mne. Je to moje svedomie, ktoré ma ešte nikdy nesklamalo. Skôr som sa sklamala, keď som príliš dala na druhých... Často som bola zmätená, lebo jedni hovorili tak a druhí onak. Pritom stačilo, aby som sa stíšila a počúvala seba samu. Tam som našla správnu odpoveď. Hovorí sa tomu aj - počúvať srdce... Dokonca aj keď som stála pred vážnymi rozhodnutím, tú odpoveď som tam vždy našla, darmo som hľadala inde, mohla som preštudovať horu kníh, poučných, múdrych... Ale tá konečná odpoveď bola vo mne! Vždy je tam! Stačí dobre načúvať!
A pre toho, čo nepochopil nadpis, pripájam toto vysvetlenie:
„Ak sa ti zdá tvoja cesta ťažká, ale si presvedčený, že je správna, drž sa jej a nedbaj nato, čo si myslia iní."
