Neviem, čo sme čakali. Že nám nadiktujú recept ako na koláč? Napr. 20 dg tolerancie, 15 dg pochopenia, 30 dg odpúšťania, 5 dg humoru, atď. Nič také sa nekonalo. Nevedeli odpovedať na našu otázku, nevedeli sformulovať to, čo bolo pre nich samozrejmé. Oni to jednoducho žili.
Mňa osobne dojímalo, s akou pozornosťou naberali polievku jeden druhému. Krstný otec nám rozprával vtipy a robil si žarty z prostých vecí, tak ako vždy. Rozprávali nám o oslave a obnove manželských sľubov v kostole. Bol to pre nich výnimočný zážitok, ale mal jednu chybičku - zabudli sa pobozkať. A tak sa neotáľali a dali si pusu hneď tam - pred nami.
Keď nám , krstným dcéram, krstný otec navrhol, že si chce s nami dať pohár červeného vína, súhlasili sme. Usrkovali sme pomaličky a ja som rozmýšľala o tom, že som ho v živote nevidela opitého ani len trochu. Fajčiť prestal pred 20 rokmi, ako sám spomínal, lebo chcel. Podarilo sa mu to na tretí krát.
Často som ho videla ako pomáha krstnej mame pri varení a pečení drobnými prácami - očistiť zemiaky, nakrájať cibuľu, pomlieť mak. Ale mal aj svoju prácu - okolo auta, záhradky, aj doma stále niečo kutil - opravoval alebo vyrábal.
Krstná mama je starostlivá gazdinka. Ovláda snáď všetky druhy ručných prác, ale najradšej vyšíva. Má radosť, keď môže svojimi dečkami obdarovať niekoho.
Teraz, keď sú na dôchodku, sú stále spolu, ale nebadať známky ponorkovej choroby. Spolu pozerajú telku, hrajú žolíka alebo sa venuje každý tomu svojmu.
Keď krstná mama ležala v nemocnici, krstný za ňou chodil každý deň. Vždy jej niečo malé priniesol, ale hlavne seba. Aj tak by doma neobsedel, lebo mu bolo veľmi smutno samému.
Rozmýšľam, či som ich niekedy videla hádať sa. Áno, videla, ale nikdy som ich nevidela pohnevaných. Odpúšťali si tak rýchlo, ako sa pohádali.
Teraz už viem ako vyzerá ozajstná láska. Nemá tu miesto súperenie - kto je lepší, múdrejší, dôležitejší. Ten, kto ľúbi, stará sa o dobro druhého. Keď to funguje obojstranne, funguje aj ich vzťah.
