Môžem iba hádať. A pretože som tiež rodič, myslím, že sa nezmýlim, keď poviem, že veľa. Spočiatku sú to len nič nehovoriace roztrasené čiary, že sotva kto uhádne, čo predstavujú. Neskôr slniečko, domček, auto, postava. A rodič sa teší, ako mu to ide, ako napreduje...
Čo sa týka kresieb mojich detí, mám ich odložených veľa. Tými najpozoruhodnejšími som vytapetovala doma WC, taká súkromná expozícia... Patrilo by im dôstojnejšie miesto, ale byt je dosť malý, a predsa - táto miestnosť je najnavštevovanejšia, či už domácimi alebo návštevou.
Sú medzi nimi srdiečka ku dňu matiek, ktoré majú možno aj dvadsať rokov. O čo sú staršie, o to sú vzácnejšie. A ešte veľa detských výtvorov, ktoré nikdy nezahodím, lebo sú jedinečné...
Minule mi moja malá dcérka ukázala, ako nakreslila autobus. Do jednotlivých okienok umiestnila hlavy cestujúcich. Pozrela som si ho a pýtam sa jej:
„Kto sedí v tom autobuse?"
„Tu vpredu je ocko... On šoféruje..."
„A toto?" pátram ďalej.
„Toto som ja a toto si ty..." ukazuje tým svojím malým prštekom a vysvetľuje mi. Samozrejme, umiestnila ma hneď vedľa nej.
„A kto je toto?" pýtam sa na poslednú okienkovú hlavičku vzadu.
„To je Beny (brat)."
„Aha, a kde sú ostatné deti?"
„Oni s nami nejdú, majú veľa povinností..." hovorí so samozrejmosťou... (Ach tá nechápavá mama!)
„A kam vlastne cestujeme?"
„No predsa na výlet, kde inde..."
Všimli ste si niekedy, ako deti kreslia svoju rodinu? Pokiaľ dieťa nemá vážny problém, nakreslí sa v centre obrázka zvyčajne najväčšie. Pri ňom (možno rovnako veľká) je postava najbližšej osoby, zvyčajne matky. Potom nasledujú ďalšie osoby v akomsi poradí obľúbenosti. Ich dôležitosť je často vyjadrená veľkosťou. Napríklad brat, ktorý robí takémuto dieťaťu „zle", je nakreslený buď veľmi malý a na konci, alebo tam vôbec nie je. Horšie je, ak tam chýba otec, to tiež o niečom hovorí... Ale toto by vedeli lepšie posúdiť psychológovia...
Chcem ešte dodať, že my matky sme akosi prirodzenejšie pripútané k svojmu dieťaťu. A však vidieť dobrého otca, je čoraz vzácnejšie. O to viac si ich vážim. Vždy ma fascinoval pohľad na muža s kočíkom alebo ako sa dokáže svojmu dieťaťu s láskou prihovárať. Rada vidím ockov, ktorí nosia do škôlky svoje dieťa alebo presedia v čakárni u lekára. Hrajú sa s nimi futbal alebo ich učia bicyklovať. Poznám jedného, ktorý chodí so svojimi chlapcami pravidelne k rieke. Púšťajú si loďky a dokážu takto stráviť spolu hodiny.
Je síce pravda, že nám deti raz vyrastú. Možno nám ostanú len tie obrázky... A pravdepodobne nám bude ľúto, že už nie sme v tom jeho obrázkovom autobuse. Ale patrí to k životu tak, ako patria k detstvu ich kresby.
