Sila detskej kresby

To, že má niekto na písacom stolíku v kancelárii fotku svojej rodiny alebo svojho dieťaťa, nie je až také nezvyčajné. Aj v mužskom kolektíve sa ich nájde dosť, tak ako v kanceláriách, kde upratujem. Keď vezmem do ruky takúto fotku a opýtam sa: „To je vaša dcérka? Je zlatá." Vtedy sa opýtanému rozžiaria oči, kútiky úst sa vytočia smerom nahor a s hrdosťou otca mi začne o nej rozprávať... Ale všimla som si aj niečo menej zvyčajné. Na jednej pracovnej nástenke má pán inžinier vyvesené dve detské kresby, podpísané kostrbatými písmenkami. Čo asi pre neho znamenajú?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)
Obrázok blogu

Môžem iba hádať. A pretože som tiež rodič, myslím, že sa nezmýlim, keď poviem, že veľa. Spočiatku sú to len nič nehovoriace roztrasené čiary, že sotva kto uhádne, čo predstavujú. Neskôr slniečko, domček, auto, postava. A rodič sa teší, ako mu to ide, ako napreduje...

Čo sa týka kresieb mojich detí, mám ich odložených veľa. Tými najpozoruhodnejšími som vytapetovala doma WC, taká súkromná expozícia... Patrilo by im dôstojnejšie miesto, ale byt je dosť malý, a predsa - táto miestnosť je najnavštevovanejšia, či už domácimi alebo návštevou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sú medzi nimi srdiečka ku dňu matiek, ktoré majú možno aj dvadsať rokov. O čo sú staršie, o to sú vzácnejšie. A ešte veľa detských výtvorov, ktoré nikdy nezahodím, lebo sú jedinečné...

Minule mi moja malá dcérka ukázala, ako nakreslila autobus. Do jednotlivých okienok umiestnila hlavy cestujúcich. Pozrela som si ho a pýtam sa jej:

„Kto sedí v tom autobuse?"

„Tu vpredu je ocko... On šoféruje..."

„A toto?" pátram ďalej.

„Toto som ja a toto si ty..." ukazuje tým svojím malým prštekom a vysvetľuje mi. Samozrejme, umiestnila ma hneď vedľa nej.

„A kto je toto?" pýtam sa na poslednú okienkovú hlavičku vzadu.

SkryťVypnúť reklamu

„To je Beny (brat)."

„Aha, a kde sú ostatné deti?"

„Oni s nami nejdú, majú veľa povinností..." hovorí so samozrejmosťou... (Ach tá nechápavá mama!)

„A kam vlastne cestujeme?"

„No predsa na výlet, kde inde..."

Všimli ste si niekedy, ako deti kreslia svoju rodinu? Pokiaľ dieťa nemá vážny problém, nakreslí sa v centre obrázka zvyčajne najväčšie. Pri ňom (možno rovnako veľká) je postava najbližšej osoby, zvyčajne matky. Potom nasledujú ďalšie osoby v akomsi poradí obľúbenosti. Ich dôležitosť je často vyjadrená veľkosťou. Napríklad brat, ktorý robí takémuto dieťaťu „zle", je nakreslený buď veľmi malý a na konci, alebo tam vôbec nie je. Horšie je, ak tam chýba otec, to tiež o niečom hovorí... Ale toto by vedeli lepšie posúdiť psychológovia...

SkryťVypnúť reklamu

Chcem ešte dodať, že my matky sme akosi prirodzenejšie pripútané k svojmu dieťaťu. A však vidieť dobrého otca, je čoraz vzácnejšie. O to viac si ich vážim. Vždy ma fascinoval pohľad na muža s kočíkom alebo ako sa dokáže svojmu dieťaťu s láskou prihovárať. Rada vidím ockov, ktorí nosia do škôlky svoje dieťa alebo presedia v čakárni u lekára. Hrajú sa s nimi futbal alebo ich učia bicyklovať. Poznám jedného, ktorý chodí so svojimi chlapcami pravidelne k rieke. Púšťajú si loďky a dokážu takto stráviť spolu hodiny.

Je síce pravda, že nám deti raz vyrastú. Možno nám ostanú len tie obrázky... A pravdepodobne nám bude ľúto, že už nie sme v tom jeho obrázkovom autobuse. Ale patrí to k životu tak, ako patria k detstvu ich kresby.

Daniela Nemčoková

Daniela Nemčoková

Bloger 
  • Počet článkov:  125
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som obyčajná žena-matka veľkej rodiny. Zoznam autorových rubrík:  detivieraosobné príbehypríbehy inýchsocializmuspostrehySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu