„Nemá vnútorné vrecko."
„Načo by vám bolo. Pozrite sa, je tu vonkajšie na boku. Nie je to super?
„Farba je dosť bledá."
„Hodí sa vám ku všetkému. Béžová je najlepšia."
„Nie som si istá..." Prehodím si ju cez plece a skúmam ďalej. Predavačka neskrýva nadšenie:
„Tá kabelka vám sekne. Vyzeráte úžasne!"
Ja si to nemyslím. Položím ju na pult s poďakovaním. Napriek mnohým superlatívom mám z toho nepríjemný pocit. Odchádzam.
Skúsim na chvíľku zabudnúť na kabelku a zastavím sa v sekáči, lebo majú výpredaj letného tovaru. Očami sa prehrabávam v tovare, keď odrazu zbadám červenú kabelku. Začnem si ju obzerať. Má vnútorné vrecko, veľkosť akurát, moja obľúbená farba. Pristúpi ku mne predavačka a prezradí mi, že tie zipsy po bokoch tam sú preto, aby sa dala v prípade potreby zväčšiť. Páči sa mi, no ešte som nerozhodná.
„Koľko vlastne stojí?" opýtam sa jej.
„Dve eurá, letný výpredaj."
„Iba?"
Chvíľka zamyslenia...
„Beriem ju!"
Ak sa mi nebude páčiť, aspoň som za ňu veľa „nevycálovala".
Po čase som zistila, že je veľmi praktická a obľúbila som si ju.
Doma som rozmýšľala o tom, prečo som sa v prvom obchode cítila zle, veď predavačka bola milá, ochotná, snažila sa myslieť pozitívne - to teraz letí. Čím ma tak odpudila? Myslím, že tých superlatív bolo priveľa, už pri druhom som jej prestala veriť. Keď je tá kabelka taká úžasná, prečo ju už nepredali? Nesnažila sa priveľmi? O čo jej išlo? O to, že mi sekne? Videla ma prvý raz, môže jej to byť jedno. Išlo jej len o to, aby ju predala.
Neviem prečo, ale stávam sa alergická na superlatívy. Podľa mňa sú často neúprimné. Veď predsa nežijeme v dokonalom svete. Život je príliš vecný, ťažký a reálny. Neviem, prečo niektorí ľudia cítia potrebu preháňať a zveličovať - hoci aj v dobrom. Tým, že si založím ružové okuliare, skutočný svet sa nezmení. Lepšie je prijať realitu. Môj optimizmus spočíva v tom, že keď sa mi niečo nepodarí, snažím sa hľadať riešenie, vstanem, oprášim sa a idem ďalej. Nepotrebujem si nahovárať, že problémy a prekážky nejestvujú.
Jeden druh preháňania mi ale nevadí. Totiž keď príde ku mne moja malá dcérka, silno ma stisne a povie:
„Mamička, mamulienka, ty si najlepšia a najkrajšia na svete!"
Nemusí to byť pravda, ale som si istá, že je to úprimné.
