V jeden septembrový deň sa stalo, že obidve deti ostali doma, lebo boli prechladnuté. V tom čase som ešte chodila na kurz a dostala som skvelý nápad, zastaviť sa deťom pre obedy v škole. Nanešťastie - nemala som so sebou žiadnu nádobu, tak som dúfala, že mi dajú aspoň jeden obed zjesť priamo tam. Márne. Vedúca jedálne ma vypoklonkovala s tým, že nie je dovolené rodičom stravovať sa tam, lebo im chodia na kontrolu z hygieny. Vydávajú stravu len do prinesenej nádoby. Toto ma fakt zarazilo, pretože do tejto školy chodili všetky moje staršie deti a nikdy ma nikto z jedálne nevyhadzoval, keď som prišla napr. po ne, keď boli na obede a niekedy som za nich dojedala obed.
Išla som za hospodárkou školy, aby mi pomohla riešiť tento problém. Najprv nechápavo pozerala, že či som to správne pochopila a išla do jedálne so mnou. Pochopila som to správne. A keďže na obidva obedy som mala nárok, tak mi milá pani hospodárka vybavila samostatnú jedáleň na poschodí, kde majú učitelia kuchynku a vzala mi dvojitý obed tam. Tak som sa cítila ako kráľovná s kráľovským obedom sama pre seba. Skôr mi to prišlo smiešne...
Čo čert nechcel, stalo sa, že moja malá dcérka, keď chce stihnúť hodinu klavíra, musí ísť hneď po škole na obed, ale s družinou to nikdy nestihne. A tak musím prísť skôr a vziať ju na obed, aby všetko stíhala. Rýchlo jej naberám polievku, kým ona si berie druhé jedlo. Pomáham jej dojedať a odnášam taniere... Ale vedúca jedálne si ma všimla a pristúpila k nášmu stolu:
„Pani N. tu nemôžete byť!"
„Ale ja musím, aby sme stihli na klavír."
„Nehnevajte sa, ale máme svoje predpisy, musíte čakať vonku."
Keby som bola levica, aspoň by som zavrčala. Ale ja sa tak nerada hádam, tak som radšej nepovedala nič... Ale náladu som mala takú, že by som ju možno aj zožrala, ak by na mňa robila nejaký nátlak. Alebo by som jej jednoducho povedala, aby zavolala policajtov, lebo ja sa od svojej malej prváčky ani nepohnem.
Prešiel týždeň a znova tá istá situácia. Časový stres, dieťa bez obeda... Poslala som ju do jedálne samú, nech sa rýchlo naje. Ona len bezradne na mňa gúľala očami, že ona to nevie... Chodí do školy iba mesiac a je najmenšia z najmenších prváčikov. Dokonca som si nebola istá, či ju pani kuchárka spoza okienka vôbec uvidí...
Zabite ma alebo zavrite, porušila som predpisy a postarala som sa o svoje dieťa! Usadila som ju, nabrala polievku, doniesla príbor. Pre obed k okienku som ju radšej poslala samu, aby som sa nestrela s onou kuchárkou. Hm, aj tak sme sa stretli. Tentokrát mi však nič nepovedala. Asi pochopila, že to má so mnou márne.
Pripomenulo mi to bezradnosť sestričiek v nemocnici, keď som napriek zákazu sedávala pri detskej postieľke svojho bábätka. Nebolo tej sily, ktorá by mi v tom zabránila. Sú to nejaké „ich" nezmyselné predpisy (ktorým ja nerozumiem), a toto je zas MOJE DIEŤA!
