Ráno sa mi nechcelo otvoriť oči. Najradšej by som prespala celý deň, aby som nemusela žiť nasilu. Aby ten problém neexistoval. Aby som ja neexistovala.
Je sobota, sú doma skoro všetci a ohľaduplne ma nechali pospať. O 11.h zhodnotím, že by som mala predsa len vstať, aby to deťom nebolo čudné. Nechcem, aby si niečo všimli a už vôbec nie moje slzy.
Byt je malý, v každej izbe niekto. V krku hrča, ktorú chcem vypľuť a očistiť sa prúdom slz, ale nemôžem. Robím automatické pohyby a občas smrknem a vyhováram sa na nádchu.
S nechuťou natlačím do úst chlieb a zapijem kávou, možno ma trochu preberie. Potom už len tak chodím po byte a hľadám si robotu, ale nič ma nechytilo. Do varenia sa mi tiež nechcelo, rozmýšľala som, ako sa tomu vyhnúť.
Zachránila ma moja najmenšia. Chcela ísť vonku. Cítim to ako šancu vypadnúť, prevetrať si hlavu. Pomaly sa obliekame. Zrazu sa malá na mňa zahľadí a vysúka vetu, ktorú som od sedemročného dieťaťa nečakala:
„Tvár sa trochu šťastne, mami!"
Ako som asi musela vyzerať, keď si to všimla aj ona. Tak ma to prekvapilo, že som sa na tom musela zasmiať. Ona sa zahanbila, že povedala niečo nevhodné.
„Neboj sa, nepovedala si nič zlé. Pozri sa, práve sa smejem. To si predsa chcela!"
Zasmiala sa aj ona.
Vonku sa bezstarostne odrážala na kolobežke. Ja som kráčala zamyslená, stále v hlave rozoberajúc svoj problém, popri nej. Vlastne mala jednu starosť. Nedovolila mi, aby som bola smutná. Keď sa na mňa usmiala, musela som sa aj ja.
Asi pri piatom úsmeve som si uvedomila, ako ju veľmi ľúbim a že mám pre koho žiť a silnú motiváciu bojovať. Objala som ju a povedala ošúchanú ale veľavravnú vetu:
„Ľúbim ťa!"
„Aj ja teba, mami!"
