Ale zato nasmiali sme sa poriadne, kým sme niečo reálne vymysleli! Dohodli sme sa, že ja ho vezmem von na prechádzku a oni sa zatiaľ presunú na dohodnuté miesto, kde nás budú čakať... Mojou úlohou bolo nejako ho tam dostať... Pre ženu žiadny problém, nie nadarmo sa hovorí, že žena muža dostane na povalu bez rebríka...
No, nastali malé komplikácie, pretože dohodnutá reštaurácia bola pre nepriaznivé počasie zatvorená. Dostala som SMS-ku so správou: „Ešte sa prechádzajte!" Nerozumela som, iba čakala, čo bude ďalej... Zazvonil mobil a dostala som usmernenie na nové miesto stretnutia... Na manželovu otázku, kto to bol a čo chcel som povedala: „Deti, stále majú nejaký problém... ale nič vážne..." A on sa viac nevypytoval. A tak sme si to namierili na nové miesto stretnutia, ktorým bola cukráreň.
Ani sa veľmi nezačudoval, keď som mu povedala, že mám chuť na koláč. Ibaže mi navrhol inú cukráreň, takže som musela improvizovať a povedala som: „Ale nie, tam majú zlú zmrzlinu, poďme do druhej!"
Ako sme sa blížili, začalo mi srdce silno biť. Vošli sme a najmenšie deti mu bežali oproti s darčekom. Ostal prekvapený a povedal: „Toto som fakt nečakal! To určite vymyslela maminka." „Ale nie, to my všetci!"
A tak sme si príjemne posedeli pri džúsiku, kole, zmrzline a koláčiku. Ešte spoločné foto na pamiatku... Boli sme tam všetci, len najstarší mal pracovné povinnosti, tak sme mu aspoň zavolali, ako sa mu darí...
Ešte sme sa všetci spolu prešli po námestí a ocko si kráčal hrdý na svoje deti... Ono sa zas tak často nestáva - prechádzať sa s veľkými deťmi takto spolu...
A tak sa teda únos bez násilia napokon podaril!
