Rozhodli sme sa pripojiť ku skupinke známych, aby sme sa v tom svete nestratili... Vyskúšať more v septembri sa mi zdá ako dobrý nápad. More je teplé, slnko tiež ešte hreje... Tak sme nasáčkovali dve najmenšie deti do auta a v piatok večer sme vyrazili, aby sme tam do rána prišli...
Počasie bolo hrozné, celú cestu pršalo, že stierače nestíhali stierať a ráno, keď sme zastali pred cestovkou, kde sme si rezervovali ubytovanie, bol taký vetrisko, že sme nevedeli, čo si na seba ešte obliecť... Syn poznamenal: „Tak toto má byť to horúce Taliansko?" No, začiatok nebol bohvieaký, ale neodradilo nás to, aby sme ešte v ten deň išli pozrieť more.
Pomaly sme kráčali mestom a keď v diaľke už zmizli domy, tušili sme, že sme tam... Skutočne... Pred nami piesočná pláž a nekonečná voda... WOW! Šup dole topánky, nohavice vyhrnúť a dotknúť sa ho... Ako dospelí, tak aj deti, bez výnimky! Ale keďže silno fúkalo, boli aj „slušné" vlny a čoskoro sme boli mokrí a deti navyše aj pováľaní od piesku... A takto sme kráčali zas naspäť cez celé mesto...
Na druhý deň vyšlo slniečko a mohli sme si more skutočne užívať... Ku koncu týždňa sa to trošku kazilo, ale aj keď sa zatiahlo a teplota vzduchu klesla, stále sa dalo kúpať, lebo more bolo skutočne teplé...
Chcela som vidieť čo najviac a vychutnať si každý okamih, lebo ktovie či sa to ešte zopakuje (život je krátky). Čoskoro sme spoznali blízke okolie a vyskúšali aj nejaké atrakcie (exkurzia na štvorkolesovom rodinnom bicykli, lunapark...) a ešte sme si „odskočili" do Benátok a do Padovy! A hoci sme trochu blúdili, ten zážitok stál zato! Malá stále opakovala: „A prečo je to mesto zaplavené?"... Kostol a námestie sv. Marka ma fascinovalo, a to sme sa ani dnu nedostali pre nával turistov... Nechápem, ako ľudia v minulosti tvorili takéto veľkolepé diela... Podobne to bolo aj v Padove...
Stalo sa, čo som si nijako nenaplánovala, ale oslávila som tu aj narodeniny. Ráno som si privstala na východ slnka a fotila... Potom sme boli pri vode... A večer som pripravila párty pre priateľov, čo tam boli s nami. Pustili sme si hudbu a bolo naozaj veselo. Ani doma takto neoslavujem...
No, neviem, ak by som chodila častejšie, možno by sa aj mne more zunovalo. Verím však, že sa to nestane. Prichádza mi na rozum prirovnanie... Keď som bola prvýkrát tehotná a pocítila som pohyby dieťatka, bolo to také fascinujúce, že som si stále držala brucho, aby som si mohla ten zázrak vychutnať. Moja mama namietala, že ma to omrzí pri ďalších deťoch... Ale predstavte si, neomrzelo! Bolo to pre mňa vždy rovnako fascinujúce... Také, že WOW!
