Áno, lebo akonáhle zbadajú bezradnú ženu za volantom, hneď sú ochotní pomáhať. Tu by som mohla vyratúvať všetky takéto situácie, hlavne v začiatkoch svojej „vodičskej kariéry". Týmto sa im zároveň chcem poďakovať, ak by niektorý z nich toto čítal...
A skúsenosti s pánmi v krikľavozelených vestách? Sú tiež super! Aj keď som už „dospelá vodička" vzhľadom na čas, ktorý jazdím, nezastavili ma príliš často. Dokonca som ešte ani raz nefúkala.(Možno mám na čele napísané - abstinent-nefajčiar) Môj syn fúkal hneď pri prvej jazde, keď viezol kamsi bandu svojich kamarátov... A pokutu som zaplatila len raz - sto korún, lebo som nevidela značku, ktorú tam práve namontovali a onedlho zas zložili... Nechcem týmto ospravedlniť svoje kiksy a nejaké tie „ťuky" pri parkovaní, chcem len povedať, že ženou za volantom nemusí byť také zlé...
Keď si spomeniem, ako som sa všetkého bála, keď som sa učila jazdiť! Mala som však veľmi trpezlivého učiteľa v autoškole. A keď som už mala v ruke papiere, bol to môj manžel, ktorý mi veril a povzbudzoval ma, aby som jazdila... Neviem, možno som mala iba šťastie... A tak teraz sa ja snažím povzbudzovať kamarátky, aby sa nebáli jazdiť a som pripravená im dať hodiny jazdy, aby videli, že to nie je také hrozné, ako to vyzerá... Veď aj mne zo začiatku robila problém tá páčka pri sedadle a prekážali všetky autá na ceste, ale už som si zvykla...
Teraz vám poviem , čo sa mi stalo dnes ráno. Rodičia už poznajú tie pondelkové rána, hlavne po prázdninách. Synovi sa nechcelo ísť do školy a naschvál zdržoval... Už mnohokrát som zachraňovala situáciu (nemyslím len školu) svojou vodičskou zručnosťou a doteraz neviem pochopiť matky, ktoré majú vodičák niekde medzi dokladmi, ale nikdy nejazdili. Ja ho nosím v kabelke vždy pripravená ho použiť. Dnešné ráno som však nepočítala s touto alternatívou, pretože som pripravovala deti do školy a do škôlky... a kabelku som nepotrebovala... (Tuším som sa ani ja ešte poriadne neprebrala)
Keď sa nám, už aj tak v časovom sklze, podarilo nasadnúť do auta, spomenula som si na doklady, ale vrátiť sa, by znamenalo ďalšie zdržanie... Musím podotknúť, že škola nie je príliš ďaleko a ešte nikdy nás nezastavili policajti.
Až keď som zbadala tých spomínaných pánov stáť pri ceste, nebolo mi všetko jedno. Zvlášť, keď na mňa zamávali tou „palacinkárňou". Sedela som prišpendlená k sedadlu a nezmohla sa na slovo... Do kelu, mohla som sa aspoň usmievať alebo ospravedlniť sa, že sa ponáhľame do školy, ale ja nič... Otvorila som teda okienko a čakala, kým povie tu obligátnu vetu, ktorú vodiči už dôverne poznajú. No toto ráno sa stalo niečo nečakané - akoby zabudol túto vetu alebo sa pomýlil, lebo povedal:
„Pokračujte v jazde." Nechápala som. To som taká pekná (nemyslím), alebo taká vystrašená... Alebo keď zbadal deti v aute poctivo zapásované, tak jednoducho pochopil situáciu... Toto som od neho fakt nečakala...
