Naplánovať a uskutočniť takúto akciu nebolo jednoduché. Všetko muselo byť v absolutnej tajnosti, aby sa omylom niečo nevynieslo... Zvlášť, ak ju organizoval niekto, koho ŠtB už dôverne poznala. Takým bol aj náš priateľ, volajme ho Igor. Mal na konte veľa takých „protištátnych“ akcii a on naplánoval pre nás, mladých, lyžovačku. Všetci sme sa už tešili, i keď sme netušili, kde to bude, to sme sa ,z opatrnosti, mali dozvedieť až na mieste.
Na začiatku všetko klapalo a bola to super lyžovačka! Tí čo nemali lyže, spúšťali sa na vreciach so slamou! Podarilo sa nám spoločnými silami postaviť trojmetrového snehuliaka! Dievčatá varili, chalani kúrili a hlavne robili náladu! Dodnes mám odtiaľ nádherné spomienky! Hlavne preto, že tam bol aj jeden chlapec, na ktorom mi záležalo...
Igor tam s nami nebol, aby nepritiahol pozornosť “tajných“. Raz sa tam predsa len zastavil, akoby zabudol, že značka jeho auta je v ich záznamoch. O pár dní, keď sa už vlastne výlet končil a prišiel aj Igor, dostali sme nepozvanú návštevu. Áno – súdruhovia z ŠtB! Bolo to v čase, keď už vlastne väčšina poodchádzala domov, a tak sa zachránili pred prenasledovaním a vyhodením zo školy (vysokoškoláci). Ja som tiež odišla...
Legitimovali ich, zapísali si ich mená a údaje, Igor im niečo vysvetlil (nebolo to po prvýkrát)... O niekoľko dní dostali predvolanie na policajnú stanicu na výsluch. Bol medzi nimi aj ten môj chlapec a jeho brat, takže viem presne, čo sa ich pýtali.
Vypočúvali ich po jednom, ale otázky boli takmer identické. Výsluch vyzeral asi takto:
„Kto vás tam zavolal? „Igor.“ (Bol medzi vypočúvanými.)
„Čo ste robili?“„Lyžovali sme sa.“ (Čo sa asi robí na lyžovačke?)
„Mali ste všetci lyže?“ (Spochybňovali pôvod akcie.)„Ja áno.“ (Ostatným stačili aj vrecia so slamou...)
„Čo ste jedli?“„Čo sme si navarili... Halušky, cestoviny...“ (Dôležitá otázka, čo tým asi sledovali? Či len chceli porovnať výpovede?)
„Mali ste tam omšu?“„Nie, chodili sme dolu do kostola“ (Narážka na kňaza, ktorý nám prenajal priestory. Za nelegálnu omšu mal väzenie isté.)
„Koho poznáte z tých, čo tam boli? „Brata a Igora“ (Nabonzujte nejaké mená, nech v tom nie ste sami!)
A tak snaha „tajných“ vyšla nazmar! Tak sa snažili vypočúvaným aspoň znepríjemniť život. Poslali každému pozdrav do práce pre súdruhov o nevhodnom chovaní ich zamestnanca. Vypočúvaní boli robotníci, takže ich nemohli vyhodiť (kto by potom na nich robil). No tí súdruhovia boli čoraz nepríjemnejší, takže priateľ sa rozhodol z tej práce odísť. Našiel si lepšie miesto a hlavne – v meste, kde som bývala. A tak sme mohli byť spolu častejšie.
Z Igora sa neskôr stal kňaz, ktorý organizuje naďalej akcie pre mládež, teraz už bez dozoru súdruhov. Na lyžovačke vzniklo veľa priateľstiev... niektoré sa skončili aj manželstvom, ako to bolo s nami. Som rada, že manžel zmenil prácu. Z podniku sme neskôr dostali slobodáreň, aby sme sa mohli osamostatniť po svadbe a napokon aj byt, kde teraz bývame. A žijem v rodnom meste, kde mám rodičov aj priateľov. Na záver sa už len môžem poďakovať: Ďakujem Vám, súdruhovia z štb, že ste nám, hoci nechtiac, pomohli!
