Keď som si sadala do kupéčka medzi študentov, čo cestovali z Bratislavy domov, myslela som si – pohoda... Prečítam si niečo, oddýchnem, možno aj nejaký blog napíšem... Chlapci sa zdali slušní a tichí... No veď aj boli! Ale pristúpila jedna slečna, ktorá jedného z nich spoznala a začal sa ich dlhý, asi dvojhodinový rozhovor, ktorého svedkami sme museli byť my, ostatní spolucestujúci.
A tak som sa dozvedela, kto kedy a prečo vyhadzoval zo skúšok, taktiež o predmetoch, ktoré som doteraz nepoznala, o učive, ktoré sa učia... Hovorili, čo robia vo voľnom čase, kde bývajú a kedy tam dorazia...
No, možno by to nebolo také hrozné, keby za každou druhou vetou ten chalan nepovedal: „Ty kokos!“ Dievča trochu zaostávalo, hovorilo to len asi za každou štvrtou vetou. Premýšľala som, či to nie je nejaká chytľavá choroba a či neprídem domov a nezačnem to aj ja hovoriť...
A hoci ma to celé dosť otravovalo, zaujala ma táto časť rozhovoru:
„Už sa teším na ten segedín, čo mama navarila!“ Hovorí dievča.
„No, ja som tiež zvedavý... počkaj, zavolám... Mama, čo varíš? Rezeň? Wow!“
Napokon to dievča zaklincovalo vetou:
„Ti poviem... doma – najlepšia pohodka... štvorhviezdičkový hotel! Nemusíš prať, variť, upratovať, všetko funguje... nie ako na intráku... Proste luxus, ty kokos!“
No, môžete sa na nich hnevať? Touto vetou ma dostali! Mám tiež doma študentov a poznám tie internátne pomery, ale toto som nečakala! Mne to zatiaľ nikto nepovedal! Možnože ani oni to rodičom nehovoria, len sú jednoducho radi, že sú doma!
