Míňam tieto – pre mňa nemé tváre a vynárajú sa mi tie, ktoré som dnes videla... s ktorými som komunikovala, od ktorých som niečo očakávala, ale nedostala... Len kúsoček lásky, pochopenia, uznania... Načo, veď s nimi netreba plytvať. Tak si to nechajte! Ja idem ďalej... ale sama...
Z očí mi kvapkajú jedna po druhej – slzičky... Prečo vlastne ženy plačú?... Sú príliš krehkou nádobou pre tento svet – taký tvrdý, mužský, príliš reálny... Chýba v ňom neha, cit, láska... Darmo ju všetkým dávame, vracia sa nám len zlomok...
Nie, ja neplačem, chcem byť statočná... to sa len z môjho vnútra odplavuje niečo negatívne, čo tam nechtiac vstúpilo...Tak nech mi už nestrpčuje život... odplávaj! Dočerta so slzami! Alebo ich treba viacej, aby to naozaj odplávalo?
Neovládateľný výbuch plaču... A ešte raz... a ešte raz...
Ale už dosť! Nie, už nechcem na to myslieť! Čím viac sa snažím zabudnúť, tým viac na to myslím. A zasa tie tváre a tie mená... Ľudia, na ktorých mi záleží. Prečo im nezáleží na mne?
Ale čo tento plač vlastne rieši... určite by namietol nejeden chlap.
Nič, a predsa sa mi uľaví.
Ešte jeden nádych a výdych... a už je to preč...
Utrieť poslednú slzičku z líca a ... ide sa žiť !
