A tak premýšľam... Vonku ortuť klesá hlboko pod nulu... To by mohla byť priehrada zamrznutá – čo tak vybrať korčule?! Deti majú korčule od vlani, moje pamätajú ešte socializmus, ale čo na tom, veď riťberger robiť nebudem... A tak naštartujem nášho bieleho tátoša a vyrážame za ľadovým dobrodružstvom.O chvíľu ma však prejde radosť z originality môjho nápadu, pretože okolo priehrady je množstvo podobných oceľových tátošov a „vodu“ brázdi hádam tisíc športuchtivých nadšencov. Našťastie je tu miesto pre každého.
Najprv sa trošku poobzerám okolo. Sú tu snáď všetky vekové kategórie. Miminá v kočíkoch tlačia na korčuliach rodičia. Tí, čo sa už naučili chodiť, skúšajú nestabilitu šmykľavého terénu na vlastných nôžkach. Dobrá škola života... Staršie deti zvládli už základy korčuľovania. Tu i tam sú vytvorené juniorske hokejové tímy, že neviete, ktorý skôr sledovať. Najlepšie sú tie chlapčensko-dievčenské. Vlastne som ešte nikdy nevidela brankárku, a to som už nejaký piatok na svete. A opodiaľ nejaká mamina bez zábran hrá hokej so svojimi deťmi. Fúha, ja budem rada, ak sa na tie korčule postavím... A vidím aj zástupcu najstaršej generácie – dedko sedí na sánkach, ktoré ťahá asi dvojročné dieťa... No tak toto zaujalo aj moje deti... skoro zabudli, na čo sme prišli.
Ešte nejako napchať synovi nohu do úzkych korčulí a vyrážame. Syn kričí: „Mami, mami, ja som to nezabudol, pozri ako mi to ide!“ Malá má len také dvojkoľajové gvintačky a po chvíli ju to prestalo baviť. A keď už aj ja mám zvládnutý základný postoj, vymyslia superhru – naháňačku. A keďže korčulí sa už zbavila, jej beh vyzerá asi takto: ťupťupťup-bac-ťupťupťupťup-bac... Ale nevzdáva sa, veď je to ohromná zábava naháňať mamu na korčuliach! To sa nezažije každý deň. A vo mne sa prebudí opäť dieťa, ktoré nemá žiadne starosti... Je to úžasný pocit! A nevadí mi, že občas preleštím ľadík vlastným telom.
O chvíľu začujeme vrčanie motora. A to je zas čo? Obyčajné sane a vzadu na chrbte vrtuľa. No toto! Vynaliezavosť ľudí nemá hraníc! Ale ako im to išlo super po tom ľade!
A zasa o chvíľu: „Aha, mami, padák!“ Padák? Zdá sa, že áno, ale keď sa priblíži, počuť vrčanie motora. Syn to okomentuje: „Ďalšie motorové sane a na padáku“ No nebolo to celkom tak, lebo to malo tri kolesá... Pilot nebezpečne krúžil nad hlavami ľudí, ktorí z neho nespúšťali oči. Pokúsil sa niekoľkokrát o pristávací manéver, ale napokon opäť nabral výšku a odletel preč. Neviem, o čo mu išlo, možno len o pozornosť – to sa mu podarilo. A ľudia sa tešili, že to v zdraví prežili.
Dni sú v zime krátke a aj ten dnešný sa pomaly končí. Škoda. Ešte ráno som si myslela, že bude nudný. Ale stačilo malý nápad, dať lenivosti zbohom, podať si ruku so zimou a odpustiť jej, že nebola štedrá na sneh, stať sa dieťaťom, stretnúť pár zaujímavých ľudí a vecí a zo všedného dňa sa stane nevšedný! Či sa páčil aj deťom sa nemusím pýtať. Stačí jedna veta, aby som pochopila: „Mami a prídeme aj zajtra?“
