Muž ju opustil, keď čakala štvrté dieťa a ona odmietla ísť na potrat. Odišiel za inou ženou, ktorá ho neskôr opustila. A alimenty? Načo... Darmo sa dožadovala toho, čo jej právom patrí, neuspela! Pamätám si, keď mala dve – tri zamestnania, aby to nejako utiahla. Deti vyrástli, osamostatnili sa, zostal jej len ten najmladší...
Jedného dňa jej zistili nádor na žalúdku. Zosmutnela, veď syn ju potrebuje... a doktori nemajú pre ňu dobrú prognózu... Začala sa vrúcne a vytrvalo modliť... až okúsila, čo je zázrak! Lekári skonštatovali, že nádor záhadne zmizol... To je sila viery a materinskej lásky!
Annino utrpenie však neskončilo. Momentálne je bez práce. Syn je už o dve hlavy vyšší od nej, potrebuje oblečenie, jedlo... Oblečenie dostala z charity a jedlo?... No, žijú ako sa dá - z trojtisícovej podpory!
Išla som práve z nedeľnej omše. Zastavila som sa v potravinách na chlieb. Uvidela som Annu so synom stáť v rade pri mäsovom pulte. Zastavím sa a len tak sa pýtam:
„Ahoj, čo kupuješ?“
„Niečo na obed... Ale neviem čo... mám len...“ a ukázala mi päťdesiatkorunáčku, čo zvierala v dlani.
„Hm, čo sa dá za to kúpiť?... Nejaké špekačky alebo párky?“
„No, hádam tie špekačky urobím so zemiakmi...“
„Tak ahoj!“ a išla som ďalej.
Kráčala som ku pokladni premýšľajúc, v akej je žalostnej situácii... Ako by som jej pomohla, aby som ju neurazila... Niekedy som jej požičala stovku – dve... Niekedy som jej dlh aj odpustila... Ale čo urobím teraz?... Predsa ma čosi napadlo... Otočila som sa a vrátila sa k nim... Stihla som to, ešte neprišli na rad... Tískam jej do dlane bankovku najnižšej hodnoty so slovami.... Nemusíš mi vracať... A zmizla som opäť v dave...
O týždeň som ju stretla znova... Ďakovala mi, lebo vtedy to nestihla... Hovorila mi, čo kúpila... ale už si nepamätám, čo to bolo... Zostali mi v pamäti len tieto jej slová, ktoré vraj povedal jej syn: „Mama, tá dvadsaťkorunáčka mala pre nás v tej chvíli takú hodnotu, akoby to bola dvestovka!“ Dojalo ma to, ale nepovedala som nič... Naozaj to nestálo za reč... Dvadsať korún mám alebo nemám...
Annu stretávam aj ďalej. Často vedie za ruku svoje vnúčatká. Dcéra u nej síce nebýva, ale pomáha jej, ako sa dá, pretože Anna si stále prácu nenašla, hoci by chcela. Ale v jej veku sa hľadá naozaj ťažko.
Vidím ju veselú, ale občas aj chmáru smútku čítam jej z tváre. Zasa problémy? No ona sa nesťažuje, žije ako sa dá, veď má pre koho žiť!
