Pán Jozef mal manželku a jedného syna. Syn odišiel za prácou do zahraničia a napokon sa tam aj odsťahoval. Jedného dňa prišla správa, že zomrel pri autonehode. Nemohol ísť ani na pohreb, lebo manželka už ležala chorá... Kým žila jeho žena, bolo ešte dobre, ale keď aj tú odprevadil na cintorín, zostal sám. Byt prázdny, otupný... Nemal nikoho, len sem-tam sa porozprával so susedmi v paneláku. Takto prežil až do sedemdesiat päťky
Ani nezbadal, ako sa mu robia akési pľuzgiere... Najprv len na nohe, potom aj inde. Keď si to všimol, mávol len rukou... nechcelo sa mu tým zaoberať, aj tak nemal pre koho žiť... Napokon to prerástlo do takého štádia, že to mal skoro po celom tele, nadobúdalo to čudné tvary a odtiene... Prišiel k lekárovi neskoro! Melanóm sa už nedal liečiť! Vytvárali sa mu nepekné rany, ktoré mokvali a krvácali... Napokon sa ocitol v nemocnici...
Cítil, že sa blíži jeho koniec. Doteraz sa bál len samoty, ale teraz prišiel strach ešte väčší - zo smrti! Často plakával a prosil sestričky, aby ho nenechávali samého, že nechce zomrieť! Mal šťastie na empatické sestričky, ktoré, keď videli, že smrť sa už neodvratne blíži, striedali sa pri jeho lôžku dňom i nocou. Poznali jeho strach zo smrti a zo samoty... A pán Jozef nechcel ešte aj v smrti ostať sám!
Napokon zomrel uprostred noci v náručí jednej zo sestričiek!
Keď sa to rozchýrilo na oddelení, nezostalo ani jedno oko suché... Nevedeli, komu to majú oznámiť! Vtedy si spomenuli na jednu susedu, ktorá mu priniesla veci a občas sa na neho opýtala... Tak predsa niekto! Napokon sa spojili viacerí susedia a urobili mu skromný pohreb a rozlúčili sa s ním.
Samota je naozaj zlá. Ale pán Jozef mal šťastie, predsa len nebol celkom sám...
