Absolventov umiestňovali na základe príkazu zhora – podniky museli prijať určitý počet maturantov. Volali to aj právo na prácu. Čiže som akože pracovala, no niekedy som nemala čo robiť. Zaskakovala som, kde bolo práve treba. Prešla som skoro celým podnikom. Spoznávala som nových ľudí, každú prácu som zvládla pomerne rýchlo a ľudia si ma obľúbili.
Jedného dňa ma predvolali na kádrové a oznámili mi, že mi pridelili stálu prácu sekretárky ekonomického námestníka. Neskôr som zistila, že ma odporučili bývalí kolegovia a šéfovia, lebo boli spokojní s mojou prácou. Bola som šťastná a vrhla som sa do ďalšej práce s rovnakým nasadením.
Čoskoro som spoznala môjho nového šéfa, komunistického lídra, ako človeka čestného, férového a ľudského. Občas ma napadlo, čo asi spraví, keď zistí, že som veriaca... Netrvalo dlho a nabonzovali na mňa, že ma videli ísť do kostola. A tak som sa objavila u šéfa „na koberci“. Súdruh námestník na mňa vážne pozrel a hovorí: „Niektorým ľuďom vadí, že chodíte do kostola. Mne osobne to neprekáža, pokiaľ si robíte svoju prácu tak ako treba. Ale žiadny postup v kariére nečakajte.“
A keď sme si to takto vyjasnili, navzájom sme sa rešpektovali. Bol to asi jediný súdruh s takýmto prístupom, lebo ostatným som ležala v žalúdku. Nechápali, ako môže mať stranícky funkcionár za sekretárku náboženskú fanatičku. SZM-áci ma nahovárali vstúpiť do tejto organizácie. Že vraj ma čakajú rôzne zaujímavé akcie, výlety atď. Aj môjmu šéfovi to nadhodili, aby ma zverboval. Povedal mi o tom asi tak, že ma má presvedčiť. Nepresvedčil. Pokúsili sa ma aj vydierať, že ak chcem ísť na súťaž v strojopise, musím vstúpiť do SZM. Neviem kde sa dozvedeli o tejto mojej srdcovke zo školy. Absolvovala som súťaže celoslovenského charakteru nielen v strojopise, ale aj stenografii a stenotypii (tieto moje prednosti aj šéf ocenil). Padlo mi to ťažko, ale odmietla som.
Spomeniem ešte túto príhodu: Jedného rána som prišla do práce s bolesťami brucha. Dala som si tabletku a snažila som sa čo najskôr dokončiť podklady do uzávierky, lebo sa blížil termín. Bolesti však neprestávali, ale sa stupňovali. Napokon som to nevydržala a čupla si pod stôl zvýjajúc sa od bolesti. Keď vošiel šéf do kancelárie a zbadal ma, podišiel ku mne a hovorí: „Čo vám je?“ „Ja neviem...“ Okamžite mi zohnal auto a jednu kolegyňu poslal so mnou na pohotovosť. Vykľul sa z toho akútny zápal slepého čreva. Nasledovala operácia. Vďaka môjmu šéfovi sa predišlo najhoršiemu – prasknutiu...
A takto pokračoval náš pracovný vzťah, až kým som neodišla na materskú. Občas som prišla pozrieť kolegov a mohla som sledovať porevolučné dianie v podniku. Zamestnanci vyjadrovali dôveru – nedôveru svojim nadriadeným, na základe čoho potom odišli – neodišli z funkcie. Ani som sa nečudovala, že cez toto sito neprešiel nikto, iba môj bývalý šéf. Čoskoro sa stal riaditeľom a neskôr spoluvlastníkom firmy. Neviem, či bol naďalej súdruhom, ale viem, že zostal človekom.
