Niečo takéto sa mi stalo po tom, ako mi oznámila pediatrička krvné výsledky mojej najmladšej dcérky. Rozhodla som sa totiž urobiť niečo, aby som odhalila príčiny jej nechuti do jedla. Po uverejnení článku o našich problémoch tesne po jej narodení, musela som stále myslieť na tento problém. Totiž aj iným deťom nechutilo jesť, ale na tomto prípade mi niečo jednoducho nesedelo. Môžem sa mýliť (ó ako rada by som sa mýlila), ale istota je predsa len lepšia.
Keď vznikne problém, ktorý sa týka detí, vždy preháňam (zo strachu o ne). A možno niekoho iného by tie výsledky vôbec nevykoľajili... Ale už len tá možnosť, že by bola celiakička... no, poviem vám... mne osobne to znelo ako rozsudok! Keď som prišla domov uplakaná, manžel sa vyľakal...
V prvom momente ma napadlo, že teraz nastanú tie nepríjemné vyšetrenia, o ktorých mi hovorila kamarátka (celiakička). Ďalej to, že bude musieť celý život držať bezlepkovú diétu... A nepomohla mi ani útecha, že ešte nič nie je isté.
Potom som sa začala hrabať v jej karte... Ako to, že sa na to neprišlo skôr? Mala všelijaké problémy, aj s bruškom... Robili sa jej krvné testy... ale vždy len tie bežné... Čomu všetkému by sa dalo predísť, keby...
Vynárali sa mi spomienky na časy, keď bola malé bábätko. Ako som ju často nosila na rukách, keď plakala, až kým od únavy nezaspala...
Alebo z minuloročnej dovolenky, keď chcela vidieť, ako zhasína deň. Sedeli sme vonku a pozorovali oblohu. A ďalšie a ďalšie spomienky...
Aj do práce som si niesla tento svoj problém a zrejme bol z mojej tváre taký čitateľný, že som sa nevyhla zvedavým otázkam, na ktoré sa mi nechcelo odpovedať... Cestou domov som stále myslela na moje dievčatko a keď som zbadala pri chodníku rásť lúčne kvety, napadlo mi, ako ich Vierka miluje a teraz, kvôli chorobe (kiahňam), nemôže ísť von. Natrhala som jej kytičku z tých najobyčajnejších kvietkov, po ktorých ľudia šliapu, aby som jej vyčarila úsmev. Ona pravdaže nič netuší o mojich obavách. Žije si svoj bezstarostný život.
Keď som otvorila dvere a Vierka pribehla ku mne, podala som jej kvietky a zázrak sa podaril! Rozžiarené očká a taký obyčajný úsmev, ktorý som videla nespočetnekrát, ale dnes mi ovlažil dušu zvláštnym spôsobom. Ktorá mama by nechcela vidieť svoje dieťa šťastné! A to bola tá chvíľa, ktorú som chcela zastaviť! Žiadna minulosť, žiadna budúcnosť, iba tento moment!
Zas preháňam? Možno. Ale keby ste videli, ako starostlivo si ich dala do vázičky a položila na malú stoličku ku svojej posteli...
Už viete, prečo som chcela zastaviť čas? Aby táto chvíľka radosti zastrela tú moju bolesť. Verím, že keď prebolí, budem vedieť aj triezvo uvažovať a zistím, že to nemôže byť také hrozné, ako to vyzerá a dá sa s tým spokojne žiť!
