Toto sa stalo pred rokmi mojej kamarátke v čase, keď som aj ja mala bábätko. Obidve sme sa spolu tešili na narodenie toho svojho. Bolo to jej piate dieťa a moje tretie. Vtedy sme ešte nevedeli, že obidve budeme mať chlapca. Jej sa narodil o dva-tri mesiace skôr, ako mne. Bol to veľmi pekný chlapček, zdravý, vitálny... To, čo sa stalo v detskej nemocnici, som sa dozvedela o čosi neskôr, lebo brali vraj na mňa ohľad, aby som sa nebála o svoje dieťa. Ale našla sa nejaká "dobrá duša", ktorá mi to povedala práve v najnevhodnejšej chvíli... tesne predtým, ako som aj ja išla do nemocnice s mojím bábätkom... do tej istej nemocnice, do tej istej izby, dokonca do tej istej postieľky... kde sa to stalo. No, bolo mi z toho dosť nanič, zvlášť, keď som videla prístup personálu a zažila si svoje... ale o tom som už hovorila inde. Ja som tam bola aspoň s ním, kým ona toto šťastie nemala, lebo nekojila.
Čo sa vlastne stalo?
Chlapček mal dva mesiace, keď ochorel na laryngitídu a dostal sa do nemocnice. Keď bol už dostatočne preliečený, sľúbili matke, že ho čoskoro prepustia. Ibaže jedno ráno prišiel takýto telegram: DIEŤA ZOMRELO. Ako môže niekto poslať takýto telegram matke? To nikto nemá kúsok citu alebo ohľadu? Asi nie, ani sa nezačudujete, keď si vypočujete celý príbeh.
Urobila sa pitva a začalo sa vyšetrovanie, aby sa zistilo, prečo, inak zdravé dieťa zomrelo. Podľa rozprávania kamarátky, ktorá celý proces, samozrejme sledovala, malo sa to stať asi takto: Sestričke sa dieťa vyšmyklo a spadlo. Ako ho chcela zachytiť, urobila prudký pohyb rukou, ktorý bol pre dieťa smrteľný - zlomila mu totiž väz. Uložila ho opäť do postieľky. Pravdepodobne zavolala službukonajúcu lekárku, aby sa na neho prišla pozrieť. Keď nejavil známky života, nechali ho celú noc v postieľke, akoby dieťatko spalo, kým príde druhá smena. Obidve - aj sestrička, aj lekárka - boli pri vypočúvaní na detektore lži. Súd však tento dôkaz pokladá za nepostačujúci a iné dôkazy sa nenašli. Proces sa naťahoval, a tak to kamarátka napokon vzdala a prípad ostal nevyriešený. Tým dvom sa nič nestalo, ale nechcela by som žiť s ich svedomím...
Pohreb sa konal len v najužšom rodinnom kruhu, lebo kamarátka tam nechcela nikoho... Tak sme to rešpektovali.
Potom som ju stretávala smutnú ešte dosť dlhý čas... Hovorila mi o tom, že ostalo po ňom prázdne miesto, že jej chýba... Bolo mi jej ľúto... Tým viac som si vážila skutočnosť, že môj syn žije!
