Stalo sa to priamo pred naším panelákom, keď som vyberala niečo z auta. Malý, jedenapolročný synček sa motal okolo mňa. Práve som dávala tašky na schody a chcela zamknúť auto... otočím sa a... „nieééé!“... Auto, ktoré pred chvíľkou prišlo, začalo znenazdania cúvať a môj syn... veď ho musí vidieť... nevidela... Koleso zvalilo toto malé telíčko na zem a bránilo v ďalšej jazde. Mávam na susedu-vodičku, aby zastavila. Keď vystúpila, povedala som len: „Zrazili ste mi dieťa!“ a bežala som ho ratovať. Malý plakal, bol trochu pováľaný, poudieraný, ale v poriadku. Vzala som ho na ruky a snažila sa ho utíšiť. Pribehla ďalšia suseda a radila: „Choďte do nemocnice!“ „Ale načo, veď mu nič nie je,“ hovorím. Ale čo ak... Napokon ma presvedčili a dala som sa odviezť. Celou cestou mi tá žena hovorila, že si mám dávať pozor na dieťa, že som nezodpovedná a čo ja viem čo ešte. Neodpovedala som jej nič, len som plakala...
V nemocnici pokračovalo trápenie. Malému dieťaťu nevysvetlíte, že röntgen je pre jeho dobro. Malý sa ešte nespamätal z jedného šoku a zasa ďalší. Mala som však naporúdzi jeden osvedčený upokojujúci prostriedok, totiž vlastný prsník. Tak sme to prežili! Lekár síce skonštatoval, že nemá vážnejšie zranenie, ale odporučil nám ostať na pozorovanie. Manžel odcestovaný, deti vo veku 11 – 15 rokov samé doma. Mobil som ešte vtedy nemala, tak som poprosila sestričku, či si môžem od nej zavolať. Dávala som deťom inštrukcie, čo majú robiť a sestrička ma nervózne upozorňovala, aby som už končila...
Pobyt v nemocnici sme zvládni v pohode. Nepohla som sa od neho ani na krok. Čoskoro zaspal a zabudol... Naozaj? Veď ešte dlho potom sa bál áut ako čerta!
Tá suseda nás prišla domov navštíviť a uistiť sa, či je malý v poriadku. Veľmi sa mi za to ospravedlňovala. Neviem, či ju to naozaj mrzelo, alebo sa bála následkov. Pretože ešte v nemocnici prišiel za mnou policajt, aby som urobila výpoveď a predvolali si nás obidve (zvlášť) na políciu. Vinu mala jednoznačne vodička. Keďže malý obišiel „len“ s otrasom mozgu a niekoľkými odreninami s dobou liečenia 10 dní, nebolo to kvalifikované ako trestný čin, iba prečin.
Rany sa mu zahojili rýchlo, ale tá na mojej duši sa hojila omnoho dlhšie!
