Dierne štítky, dierne pásky, halový počítač. To bolizačiatky. Robili s tým experti, my sme im dávali len podklady naspracovanie. No často sme sa pýtali, či to nie je len práca navyše, lebo tobolo tak málo efektívne. A keď urobil stroj chybu, mala som aj miliónovéúčtovné manko! Nie, neprosím!
Keď som sa opäť stretla s týmto technickýmzázrakom, zmenšil sa do akejsi skrinky, obrazovky a klávesnice...Z úradu práce ma poslali na počítačový kurz. Windows bol eštev plienkach. To čo nás tam učili bolo síce zaujímavé, ale keď prišlo nalámanie chleba... nezvládla som to! Ešteže nás neznámkovali. Ja som si dalahodnotenie: Ja sa s počítačom nikdynespriatelím!
Ubehli rôčky, pribudli detičky, tí starší sa stalinásťroční. Prišli zo školy a s nadšením rozprávali o svojichpočítačových dobrodružstvách. Ja som im čím ďalej menej rozumela, o čom totočia... To nie je nič pre mňa!
Deti začali žobroniť: „Kúpte nám počítač!“ a mysme sa dali prehovoriť. Ale čo sa začalo diať potom... Matička skákavá! Saméhry... a nekonečný čas strávený PRI TOM! Veď z tých detí sa stanúgambleri! Pomóooc, zachráňte ich! Nastolila som prísne pravidlá o časestrávenom pri PC. Ale už ani nebolo treba, lebo ich ten počiatočný ošial pomalyprechádzal a oni boli opäť normálni. A ja som sa utvrdzovalav mojom pravidle, že my dvajakamaráti nebudeme, veď mi berie a kazí deti!
Raz, keď som si hľadala prácu, prišla som na konkurz,kde čakalo asi sto ľudí! Zrazu mi trklo: Čo tu vlastne robím, veď bezpočítačovej gramotnosti ma nikde nevezmú... Zvrtla som sa na opätku a dalaspiatočku.
A tak som svojmu nepriateľovi vyhlásila vojnu! Dokelu, keď sa to toľkí ľudia naučili, prečo nie ja? Zapísala som sa do kurzu prezačiatočníkov a... zrazu som zistila, žesa to dá!
Doma už medzitým vybojovali deti internet. Hľadím,hľadím a čudujem sa, čo všetko internet dokáže! Vivat internet! Učím sa stále nové a nové veci – ešteže mámdeti! Našťastie majú so mnou trpezlivosť. Veď aj ja som mala, keď som ich učilaprvé písmenká, či básničku...
A dnes?
„Čo robíš mama?“
„Mailujem, chatujem, blogujem...“
„Si sa zbláznila? Veď ty si závisláčka! Mali by sme tistanoviť čas, ako ty nám...“
„Čo?“
„ Aspoň ma pustíš na chvíľku?“
„Ale jasné, veď musím prať, variť, upratovať, šiť...“
„To áno. Musíš nám ísť príkladom.“
Dokázalasom to! Nielen ovládať tú pekelnú mašinu, ale aj zadeľovať časa hodnoty... A pre mňa na najvyššom schodíku hodnôt stále stojí mojarodina.
Záver:
Milé žienky domáce, ale aj pracujúce... Nehovorte: Ja to nezvládnem! Ale radšej: Ja to skúsim!
Nehanbite sa opýtať svojich detí, ako nato!
Veď kto sa pýta, je hlúpy len päť minút, kto sa nepýta,zostane hlúpy večne!
