Prvý apríl bol deň, kedy som robila prijímačky na strednú. Bol to jeden z mála prvých aprílov, kedy nikto nemal chuť na prvoaprílové žarty. Nervozita a napätie sa dali krájať! Neviem akým zázrakom ma to nezasiahlo, pretože som bola maximálne pokojná a sústredená, dokonca som ešte aj učiteľku opravovala, keď sa pomýlila. Neviem, možno som si len verila... Mama mi hovorila: „Musíš sa spoliehať len na vlastnú hlavu!" A mala pravdu. Hlavne, keď v časoch socialistických bol problém dostať sa na školu, pokiaľ ste nemali toho správneho súdruha strýčka. A môj kádrový posudok sa podobal skôr rozsudku politického väzňa. Ale zázraky sa našťastie dejú a ja som sa na tú školu dostala, i keď priznávam, že to bol môj druhý pokus.
O rok nato, bola som už prváčka, sa stalo toto:
Nebolo tajomstvom, ako to na škole chodí na prvého apríla. A my, bažanti, sme sa radi dali poučiť od mazákov, čo treba robiť! Najprv sme s otvorenými ústami počúvali historky o tom, ako sa žiaci v triedach vymenili, prehadzovali si lavice, zmizli a potom sa objavili a ďalšie iné fóriky od výmyslu študentského sveta. Dôležité však bolo zistiť, na koho to platí a na koho nie, aby sme nezapríčinili živelnú pohromu. Bavili sme sa už len pri predstave, ako súdružka bude vypliešťať oči ako ropucha! Prvoaprílové odkazy na tabuli sa nám zdali málo nápadité... chcelo to niečo, čo tu ešte nebolo...
Vtedy niekto spomenul, že máme výročie prvého vstupu na pôdu našej školy. Niekto iní zasa vymyslel, že to oslávime tak, že sa oblečieme všetci do bieleho, veď je to náš sviatok. Nikto nechcel pokaziť srandu, a tak sme kompletne zažiarili 1. apríla v laviciach do biela! Niektorí profáci si to ani nevšimli, iní sa iba čudovali, ale najviac bolo tých, čo sa aj opýtali na dôvod a pogratulovali nám. Najväčší šok som však zažila na hodine dejepisu! Stalo sa mi totiž to, čoho sa každý študent obáva - ocitla som sa pred tabuľou s úplne dutou hlavou. Tuším, že keby mi vtedy po nej niekto poklopal, ozvenu by počul aj pán riaditeľ vo vedľajšej budove. Stála tam so mnou aj spolužiačka, ktorá však nebola taká dutá ako ja.
Už sme sa tam chvíľu potili nad zadanou témou učiva, keď zrazu učiteľka hovorí:
„A vy ste prečo všetci oblečení v bielom?"
„Máme sviatok..." vysvetľovali sme...
„Vážne? To je fakt významný deň! To by som nemala ani skúšať..."
Dobrý nápad!
„Viete čo, tak ak chcete, môžete si sadnúť! Ale ak nie, môžete aj ostať!"
Hádajte, ktorá z nás vystrelila ako prvá k lavici... Tá druhá mala skrátka smolu, keďže tam nechcela ostať sama! A keďže sme vedeli, že nabudúce nás to už neminie, na ďalšiu hodinu sme sa pripravili už lepšie, teda hlavne ja!
Čo povedať na záver? Už len skonštatovať, že mama mala zasa pravdu, že sa treba učiť. Nemusí vás vždy zachrániť prvý apríl!
