V krátkosti opíšem moju vtedajšiu situáciu. Bola som už vydatá a mala som jedno dieťa, ktoré malo v tom čase pol roka. Keby tomu tak nebolo, určite aby som išla aj ja s ostatnými priateľmi vtedy do Bratislavy. No čo, aspoň nám o tom mohli porozprávať! Ku týmto informáciám z prvej ruky pridávam na spresnenie udalostí i tie, ktoré vyšli ešte v tom istom roku v knižke Bratislavský veľký piatok.
V osemdesiatych rokoch sa stále častejšie veriaci ozývali za svoje práva. Púte v Šaštíne či Levoči boli čoraz masovejšie a spájali ľudí rovnakého zmýšľania.
Vo Velehrade v r. 1985, kde sa konali verejné oslavy smrti sv. Metoda, sa ozývali odvážne heslá za slobodu! Bola som tam a nestačila som sa čudovať, aké sa tam diali vecí! (To by bolo na ďalší článok)
Taktiež som sa podpísala pod petíciu 31 bodov, týkajúcich sa náboženskej slobody u nás.
Do tejto atmosféry prišla výzva Františka Mikloška v podobe listu na Obvodný národný výbor v Bratislave v nasledujúcom znení:
Na výzvu viacerých veriacich občanov Vám týmto oznamujem podľa par. 10 vyhl. Min. vnútra čís. 348/1951 Úr. V., že dňa 25. 3. 1988 od 18.00 do 18.30 h sa uskutoční pokojné verejné zhromaždenie občanov v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí pred budovou Slovenského národného divadla.
Programom verejného zhromaždenia bude tichá manifestácia občanov za menovanie katolíckych biskupov pre uprázdnené diecézy na Slovensku podľa rozhodnutia Svätého Otca, za úplnú náboženskú slobodu v Československu a za úplné dodržiavanie občianskych práv v Československu.
Predpokladá sa, že účastníci zhromaždenia vyjadria svoj súhlas s programom zhromaždenia držaním horiacich sviečok.
Uskutočnenie verejného zhromaždenia sa opiera o č. 28 Ústavy a o par. 6 Zák čís. 68/1951 Zb. o dobrovoľných organizáciách a zhromaždeniach.
Prosím, aby ste toto ohlásenie zobrali na vedomie.
S pozdravom RNDr. František Mikloško
V Bratislave 10. 3. 1988
Myslím, že obsah listu som prvýkrát počula vo Vatikánskom rozhlase. Neverila som vlastným ušiam. Pomyslela som si: toto úrady nikdy nepovolia! Tak aj bolo! Napriek tomu sa zhromaždenie konalo. Dalo sa čakať, že vtedajšia moc to nenechá bez povšimnutia. Nasledovali prípravné opatrenia, ktoré boli nápadné aj tým, ktorí ešte o pripravovanom zhromaždení nevedeli...
Tak napríklad: Študenti všetkých bratislavských vysokých škôl a niektorých stredných dostali v piatok voľno a museli povinne opustiť internát a tiež upozornenie, aby sa nezúčastňovali zhromaždenia. Obchody v blízkosti „miesta činu" pozatvárali, zamestnancov niektorých bratislavských podnikov pustili skôr domov z práce. Odklonili dopravu, ktorá tadiaľ viedla...
Vo štvrtok a piatok demonštrovala bezpečnosť svoje možnosti a prostriedky zasiahnuť. Po meste krížom-krážom prechádzala kolóna zložená z vodných diel, obrnených transportérov a policajných áut.
Ľudia boli upozorňovaní v práci a v školách na zákaz účasti pod rôznymi hrozbami...
V piatok predpoludním bezpečnosť zadržala F. Miklošku, J. Čarnogurského, V. Jukla a ďalších. Silvestrovi Krčmérymu a biskupovi Korcovi zamedzili účasť na manifestácii. A. Selecký dostal „príučku", keď nechcel poslúchať, po ktorej skončil v nemocnici, ako napokon aj iní účastníci.
Asi hodinu pred začatím akcie sa už nedalo dostať na Hviezdoslavovo námestie, lebo všetky príjazdové cesty zablokovali policajné autá. Vo vedľajších uličkách sa tak zhromaždilo okolo 15 tis. účastníkov, kým na samotnom námestí ich bolo len dve tisíc.
Na druhý deň sme sa v televíznych novinách dozvedeli, že sa konalo zakázané zhromaždenie veriacich, ktoré bolo zneužitím ich náboženského cítenia. A na pár sekúnd ukázali ľudí s dáždnikmi a sviečkami.
Ako to bolo naozaj vám porozprávam v ďalšom článku...
