Nie je to preto, že by som sa hanbila za svojupríslušnosť ku katolíckej cirkvi. Naopak, som rada, že k nej patrím. Veďmám bratov a sestry a nie som sama so svojou vierou v Boha.Niekedy sme sa museli skrývať „pod zemou“, nazývali nás „podzemná“ alebo „tajná“cirkev. Spoznala som mnoho ľudí – hrdinov svojej doby... Cirkev je tu nato, abyhovorila ľuďom o Bohu. Kňazi to majú priam v náplni práce. A cirkevtvoria aj laici, ako ja, čo tiež majú čo povedať tomuto svetu...
Bývalý pápež sa raz opýtal jedného robotníka:
„Ty ako hovoríš ľuďom o Bohu?“
„Nijako. Žijemtak, aby sa sami pýtali...“
A toto je aj mojím mottom. Načo spomínať Boha, cirkev...Ľudia sú už presýtení pekných rečí. Reagujú na to podráždene, najradšej sizanadávajú... A toto nechcem! Nechcem, aby vyťahovali staré hriechycirkvi... nechcem aby obviňovali Boha zo všetkého zla... nechcem filozofovať o jehoexistencii... Chcem iba pokojne žiť a svedčiťsvojim životom o svojej viere! A kto bude chcieť, prečíta si to z môjhoživota ako z knihy. Ľudia sú hladní po skutkoch, nie po slovách...
Spomínam si na jednu kázeň, v ktorej kňaz hovoriltúto príhodu:
V istej krčme prišla reč na Boha. Jeden sedliak malplné ústa bohorúhačských rečí a vysmieval sa Bohu asi takto: „Kde je tenBoh, aby ma za to potrestal!“ Podíde k nemu jeden muž a hovorí: „PánBoh sa porúča a necháva pozdravovať... Že nemá čas na takých... ako si ty!Preto posiela mňa, aby som to za neho vybavil.“ A strelil mu zaucho.
Prosím vás neposudzujte jednanie tohto obyčajnéhočloveka. On to pochopil tak, že kto uráža Boha, uráža aj jeho...
Pán biskup Baláž čítal asi môj blog, lebo použilpríklad môjho života vo svojej kázni na Starých Horách, ktorá bola včera večer vysielaná ajrádiom Lumen. Pre mňa je to povzbudením, že aj môj skrytý jednoduchý život môženiekoho osloviť. A keď to ešte niekoho aj povzbudí v hlbšom prežívanísvojej viery, som rada!
Zakončím ešte jednou myšlienkou od mne neznámehoautora:
„Nehovor,čo si urobil, nehovor, čo urobíš, ale nechaj, nech skutky hovoria za teba!“
