Vierka mala dva roky, keď začala mať problémy s bruškom. Stále ju preháňalo a nechcela vôbec ale vôbec nič jesť. Jej strava bola len: raňajky - čajík, desiata - čajík, obed - čajík, olovrant - čajík, večera - čajík, keďže mlieko nemohla.A keď ju to po mojej bežnej liečbe ani na tretí deň neprechádzalo, vyhľadala som pediatričku. No, mohla mať lepší nápad, ako poslať nás do nemocnice? Lebo vraj malé dieťa sa rýchlo odvodní, že je to nebezpečné , atď. atď. Joj, poriadne ma vystrašila. Ortieľ znel: ak sa jej do zajtra nepolepší - NEMOCNICA.
Na ďalší deň však problémy pretrvávali a ja som znova stála pred rozhodnutím: nemocnica áno alebo nie! Prežívala som to znova. A tak ako predtým - s nevôľou a slzami som si balila veci a rozmýšľala, čo urobím. Manžel bol už pripravený nás odviezť, čakal len na moje konečné rozhodnutie. Nakoniec som povedala: áno a išli sme.
Na chodbe detskej nemocnice sme čakali na službukonajúceho lekára. Cítila som sa dosť mizerne, asi ako pred popravou. Prišla lekárka v stredných rokoch, vzala nás do ordinácie a pýtala sa na náš problém. Keď som jej všetko, čo bolo treba, povedala, chcela vyšetriť Vierku. A vtedy nastal problém. Vierka má totiž odmalička averziu k ľuďom v bielom, pretože sme podstupovali všelijaké nepríjemné vyšetrenia... a teraz, keď sa k nej lekárka priblížila, hneď spustila panický plač. Začala sa brániť a vyvádzať! Napokon sa to s mojou spoluprácou predsa len podarilo a pediatrička vyriekla takýto „rozsudok": „Dieťa nie je dehydrované (zachránil ju ten čajík) a choroba je už na ústupe. Takže nebudeme dieťa stresovať... Choďte domov!" Uf, tak toto mi znelo asi tak, ako odsúdenému, ktorý má už slučku na krku, udelenie milosti!
Musela to byť skúsená lekárka, lebo mala pravdu. Zakrátko bolo po problémoch.
Čo povedať na záver? Predtým som ja nechcela nemocnicu, teraz v nemocnici nechceli mňa, teda nás! WOW, aj také sa stáva...
