Thousands of candles can be lighted from a single candle, and the life of the candle will not be shortened. Happiness never decreases by being shared...Viac o mojej osobe a práci tu. Zoznam autorových rubrík: Leadership, Podnikam, Súkromné, Nezaradené, Za hranicami..., Z logistiky...
V deň, keď si Slovensko volí parlament, ja sedím premoknutá v jednej z najznámejších katedrál na svete – v Santiago de Compostela. Tento článok nie je o politike. Tento článok je o vnútornej slobode, a o veciach, v ktoré verím...
Pocity náhodné, pocity kráčajúce, pocity sprevádzajúce, pocity odpúšťajúce, pocity hlboké i plytké, pocity z balkóna i veľkého sveta. Keď som včera šoférovala na ceste domov, myslou mi prebehlo toto pekné slovo.... POCITY.
Sedím v jeden slnečný podvečer v malom bare pri pláži, asi hodinu cesty od Ríma, a rozmýšľam, že chvíl, keď dokážeme vypustiť všetky ostatné veci z hlavy, a sústrediť sa len na jedinú vec, jeden príbeh, jedného človeka je opäť o niečo menej. Doba, či štýl života nás donútili často riešiť niekoľko vecí naraz, a je úplne jedno, či hovoríme o povinnostiach alebo radostiach. Ešte sme nedoriešili nespokojného klienta, ktorý vyzerá, ako keby od vyriešenia jeho problému záležal osud sveta, v hlave sa nám popri tom odohráva zbytočná hádka so šéfom z dnešného rána, chýbajúca káva v kuchynke, ktorá dojde až koncom týždňa, pohľad spadne na kyticu kvetov na kolegyninom stole, pripomínajúcu, že sme opäť raz zabudli na jej narodeniny, dúfajúc, že cez obednú pauzu sa nám za 5 minút podarí nájsť na vedľajšiej tržnici vhodný darček, a na ceste späť sa zastaviť v neďalekej vinotéke kúpiť nejaké zásoby, koľkí to vlastne budeme u mňa doma dnes večer? Desiatky myšlienok ako keby sa predbiehali, ktorá sa dostane skôr do cieľa - do inboxu "vybavené". A čo tak začať riešiť opäť raz všetko jedno po druhom, podľa dôležitosti, alebo aj na chvíľu len tak byť a neriešiť vôbec nič?
Asi sa ten nadpis bude zdat cudny, ale nic trefnejsie ma nenapadlo. Vzdy pri svojich cestach toho vela nalietam, nachodim, odsoferujem, obcas i preplavam... a to vsetko s jedinym cielom, aby som sa na chvilu vo svojom uponahlanom zivote zastavila. Vycestovanie za hranice ma nejak magicky upokojuje. Inak tomu nebolo ani koncom novembra 2011, ked sme sa vybrali na par dni do Skotska. Do Skotska, v ktorom vraj stale prsi, ale na mna sa uz po druhy krat skor usmievalo slnko. Do krajiny, kde sa mi kdekolvek bez ostychu prihovaraju ludia. Vymiename si usmev za usmev, vludne gesto, pozdrav, nieco tajomne pozitivne.
O chvilu sa skonci jeden z tych najdlhsich tyzdnov, ktorymi som doposial presla. Co uz sme tusili aj nejaky cas predtym, sa zmenilo na krutu realitu, a bolo treba konat... respektive nechat zivot nech si to riesi sam. Vsak zomieranie je jeho sucastou... nerozumela som ale, preco to tak hrozne boli, aj ked to cakame, aj ked sa s tym den za dnom pokusame zmierit, aj tak som nebola pripravena.
Šťastím je, keď mám ráno dôvod vstať..lebo niečo alebo niekto na MŇA čaká. Obliecť a skrášliť sa za päť minút, a napriek tomu dostať pár komplimentov, ako mi to dnes obzvlášť sluší. Pri automate na kávu zistiť, že nepríjemná kolegyňa si cez víkend natrhla sval, a 6-8 týždňov sa v práci neukáže..
