Vážené týrané ženy, milé znásilnené dievčatá,
som v Angole a myslím na vás. Sedím na konferencii o násilí na ženách a cítim hanbu za Slovensko, ktoré pevnou rukou vedú mizogýnni pakovia ako Danko, Glück, Fico a Blaha. Verejne z vás urobili hysterické mí-tú sufražetky, ktoré si často ani nevšimnú, že ich nejaký všivák znásilnil. Pod vplyvom hanby som dnes nebola schopná zdieľať pravdivý príbeh vlastnej krajiny.
Angola bola až do roku 2002 zmietaná vojnou. Má kopec ropy, ale ťažia z nej len niektorí a tak je tu veľa chudobných ľudí, chorých starcov, hladných detí a mladých dievčat, ktoré sa vydávajú a rodia deti ako násťročné.
Bežný Slovák z tradičnej rodiny z toho krikľavo fialového domu na konci dediny, ktorý má cez roľu vyšliapanú skratku do krčmy a do kostola, by do Angoly určite nešiel. Kaliňák aj Šimkovičová by nad Angolou ohrnuli nosy, lebo tu nemajú šejkov, ani kabelky a namiesto koksu tu majú len kokos. A predsa je Angola v niečom lepšia - v džendžer ideológii.
Angola má dve ministerstvá, ktoré majú aj v názve podporu žien a ochranu ženských práv. Spustili zber dát o domácom násilí, samostatnú platformu na nahlasovanie násilia na ženách a štátne poradenské centrá. Slovensko nemá nič. Len Danka, ktorý v 2016 tak nastrašil toho Slováka z fialového domu Istanbulským dohovorom, že má z toho dodnes mokré sny a volí homofóbov a alfa samcov. A žene naďalej beztrestne vyznáva lásku fackami, lebo sused vtedy zatvorí okno a pustí si hlasnejšie prenos z futbalu.
V Angole pochádza 80-90% obživy pre rodiny z rodinných fariem, kde makajú ženy, najmä mladé nevesty. Z rozhovoru s výskumníčkou A. Lukáčovou som sa dozvedela, že až donedávna boli na slovenských dedinách mladé nevesty najmä pracovnou silou na roliach. V slovenských folklórnych piesňach sa spieva o tom, ako sa dievčatám ich muži hnusia a nechcú, aby si k nim líhali do postelí po tom, ako prídu z krčmy a zbijú ich.
Tak teda, za Boha, za národ, za tradičnú rodinu a za tú slovenskú a žiadnu inú ako slovenskú kultúru.
LĎN z Angoly