Prišla si si sadnúť ku mne. Bavíme sa len tak nezáväzne, o ničom. "Mami, už si si prečítala moje najnovšie články?" "Ešte nebol čas, vieš, mám kopec práce" a z hlasu Ti cítim jemnú previnilosť, že si si ich ešte neprečítala. "Idem si ich hneď prečítať" vstávaš a odchádzaš. "Mami, však seď, prečítas si ich inokedy." Ale ty si rezolútna. "Nie, nie, ja si ich chcem prečítať a teraz mám čas." A tak odchádzas do domu. Ja zatváram oči a s pôžitkom sa natiahnem na tráve. Lenivé popoludnie k ničomu inému ani nenabáda, iba k pohode. Tej fyzickej, ale aj tej duševnej. Za chvíľku si späť, a ako stále keď si práve dočítala moje výtvory, sa Ti tak zvláštne lesknú oči štastím. "Klikla som Ti karmu" hneď ma ubezpečuješ. "Mami, ja viem. Ale necíť sa, že musíš. Kľudne neklikni, keď sa Ti niečo nepáči" smejem sa ja. A ty sa na mňa pozrieš pohľadom pobavenia a hrdosti, ktorý má len matka, ktorá sa díva na plody svojej prace. "Ivuška, všetky Tvoje články sú nádherné a úžasné, a to si nemyslím, iba preto, že si moja dcéra. Ale aj keby neboli, tak od toho som matka, aby som Ti klikla. Však kto iný, ak nie ja." A ja musím vstať a objať Ťa, lebo ináč sa nedá.
Mami, tento článok je venovaný iba Tebe. Ďakujem Ti za všetko, čo si pre mňa urobila. Nebudem zachádzať do detailov, lebo si myslím, že obidve vieme, ktoré to sú, a ani článok na 1000 strán by ich neobsiahol. A preto si kľudne klikni na karmu pod týmto článkom. Lebo táto karma, mami, táto, ide odo mňa, pre Teba a ja Ti ju klikám 1000 krát.
Veľmi Ťa ľúbim.
