Vodičák som si urobila hneď ako sa dalo. Mala som šťastie, že v tom čase som mala priateľa, čo vlastnil auto a veril mi. Chodili sme spolu na parkoviská, kde mi robil doplňujúce vyučovanie a musím povedať, že bol super učiteľ. Mojou skúškou bolo UK. Áno, priznávam sa bez mučenia, že som bola jednou z prvých slovenských au-pairiek v UK. Strávila som tam dva roky. Prvý rok bez auta. Moja druhá rodina bývala v Londýne a dostala som k používaniu aj auto, lebo som musela vyzdvihovať deti z ich súkromnej školy. Nikdy na to nezabudnem. Začínala som v tej rodine so strážením domu, lebo celá rodina odišla deň po mojom nástupe na trojtýždennú dovolenku. Zostala som sama v dome, s klúčikmi od auta a mesačným predplateným vreckovým. Hneď na druhý deň som sa odvážne pustila do šoférovania. Autíčko bol malý šikovný Renault 5 a musím povedať, že mi bol dobrým priateľom. Šoférovanie vľavo som zvládla ľavou zadnou (ono, v Londýne je toľko aut, že neexistuje, aby ste sa pomýlili), avšak hneď na svojej prvej jazde som promptne zablúdila a nevedela som sa vrátiť. Po troch hodinách blúdenia a pomaly aj panikárčenia som čistou náhodou našla aj môj dočasný domov. Odvtedy som sa naučila pefektne čítať mapy :-).
Moje prvé zastavenie bolo teda v UK. Už neviem, kam som to vlastne išla, ale bolo to niekde, kde som ešte nebola. Mapu som si poctivo naštudovala a vydala sa na cestu. Nuž, ale robili cestnú opravu a ja som tam niekde zakufrovala a dostala sa do rozostavanej zóny (bol večer a tak tam nebolo žiadnych ludi). Slimačím si to príkrokom, lebo viem, že som zle, ale na normálnu cestu som nevidela východ. A vynoril sa policajt. Myslím, že už tušil, že som zablúdená ovca a ešte zvlášť, keď som na neho vybafla a počul môj prízvuk. Nechcel odo mňa ani papiere, iba sa povyzvedal, kam mierim a povedal mi, že nech ho nasledujem. Vyviedol ma (s majákmi :-)) až k východu na diaľnicu, časť z toho v protismere :-). Potom mi len zakýval nech idem pred neho, cez otvorené okno mi poprial šťastnú cestu a pekne sa na mňa usmial.
Moje druhé stretnutie bolo na Slovensku. Prišla som domov z UK a mala som tri mesiace do odchodu do USA. Otec mi dal k dipozícii malého Fiatíka 500. Malý chrobáčik, ale jazdil spoľahlivo. Policajt ma zastavil paušálne na rohu a prvé, čo na mňa vybalil, bolo, že nie som pripútaná. Viete, jeden zvyk, čo som si rýchlo osvojila, je pripútavanie sa. Verím, že fyziku neokašlete, a čo je dobré pre pretekárov Formuly 1, je dobré aj pre mňa. A nebolo to iné ani v tomto prípade. A tak som iba automaticky pozrela na svoj zapnutý pás, potom neveriacky zízam na policajta. Sledujúc, kam mi padol pohľad, sa len začervenal a niečo zajachtal o uhle v akom ma videl a odporúčal sa. Znova bez toho, aby bolo treba ukázať hocijaký doklad.
O mojom treťom zastavení ste si už mali možnosť prečítať v mojom článku o trapošení. ;-)
Ďaľšie zastavenie nie je celkom moje, ale nedalo mi ho nespomenúť. V zime ku nám prišli na návštevu moji rodičia. A tak jedného večera, po čerstvom napadnutí nového snehu, sme sa všetci nasúkali do toho nášho slávneho Buicku a išli sme robit "donuts" (neviem, ako sa tomu hovorí po slovensky) na prázdne parkovisko neďaleko našej bytovky. A tak sa tam hráme v snehu, keď zrazu bliká na nás policajt. Tak Mark zastaví. Obligátna výmena dokumentov (už boli všetky v poriadku :-)), policajt zasvietil baterkou do auta. Vidiac nás, mlaďasov v aute ho asi neprekvapilo, ale vidiac mojich rodičov vzadu... nuž neviem, čo si o tom pomyslel. Ako tak na nás zamyslene zíza, tak zrazu povie Markovi, či by sme nešli tie "donuts" robiť pred iný komplex (asi 5 míľ vzdialený). A Mark sa ho udivene pýta, že či je to tam povolené a policajt na to zavalaší, že nevie, ale je to už mimo jeho regiónu. :-DDD a odporúčal sa.
Moje ďaľšie zastavenie bolo bizarné. Vracali sme sa o druhej ráno od kamarátov. Mark vedľa mňa pochrapkáva, pes mu chrní na kolenách a medzi sedačkou a dverami má odloženú otvorenú a nedopitú plechovku piva (veľké no-no v USA). Odbočujem doprava. V USA môžete na červenú odbočiť doprava, ale musíte najprv zastaviť. Nikde nikoho a tak urobím "Kalifornsku stopku". A aha ho potvora, policajt za pätami. Neviem, ako by celá vec dopadla, ale Mark sa v polke celého dialógu s policajtom zobudil. A ako je tak dobre spoločensky unavený, tak mu začne hneď nadávať (a nepekne), že čo ma buzeruje. Policajt stráca záujem o mňa a ide na Markovu stranu. Otvorí dvere, a bác, z dverí vypadne plechovka a pivo sa rozlieva po zemi. Vyzval Marka, nech vystúpi. Mark nadáva jak pohan, ale vystúpi. Policajt ho vedie do jeho auta (moje papiere má stále u seba). Ja už len zúfalo čakám, kedy sa vráti policajt a oznámi mi, v ktorej base si mám Marka vyzdvihnúť. Asi za 10 minút sa dotrepe Mark naspäť - sám, podáva mi doklady a zavelí: "Poďme!" Ale ja čakám, lebo mu neverím a nechcem sa stať súčasťou policajnej nahánačky :-). Ale policajt naozaj vypol maják a "odchází v dál". Bez pokuty. Mark si udalosti v policajnom aute na druhý deň pamätal len veľmi matne a tak dodnes nevieme, ako sa z toho dostal (ale zadok ho nebolel... žartujem, žartujem, ešte dobre, že nevie po slovensky, to by mi dal :-D).
Posledné stretnutie s policajtom som mala pred vyše rokom. Dcéra mala konskú súťaž, až hen niekde pánu bohu za chrbtom, a v ten deň som tiež mala vyzdvihnúť mojich rodičov z letiska. Brianka ma prosila, nech ostanem na aspoň jej prvú súťaž a časovo to vyzeralo v poriadku. Avšak časový harmonogram súťaží mal sklz a ja som teda vyrážala neskoro. Nechcejúc, aby moji rodičia čakali niekde sami na letisku, predo mnou suchá a prázdna cesta, išla som asi 20 míľ rýchlejšie ako bolo povolené. Pridáme policajta a máme zastavenie za prekročenie rýchlosti. Policajt si vypočul moju príčinu náhlivosti (oni sa stále tak slušne spýtajú), počujúc môj prízvuk, vidiac seno v mojich vlasoch a možno aj cítiac konský pot (lebo ako správna koniarska mama pomáham Brianke vždy s prípravou kobyly pred a po sútaži) videl, že neklamem. A tak mi teda doniesol pamflet, že mi teda nedá pokutu, ale iba ak sa zúčastním na trojhodinovom školení o bezpečnom šoférovaní. Ono nedostať pokutu je dosť dôležité, lebo ak máte pokutu za "moving violation", tak to môže ovplyvniť výšku vašej poistky. A tak som samozrejme brala školenie všetkými desiatimi. Dokonca, vediac, že sa ponáhľam, zbytočne nenaťahoval zastavenie, zaželal mi bezpečnú cestu a nakázal mi, nech spomalím. Nakoniec, to potvorské lietadlo aj tak meškalo, a ja som čakala na rodičov v príletovej hale minimálne aspoň pol hodiny.
A tak ako vidíte, moje strety s policajtmi dopadli stále dobre a bez pokút. Neviem, či je to pravidlo, alebo je to iba to moje šťastie (a môj prízvuk), o ktorom tu toľko stále vypisujem. Jedno je isté. Snažím sa byť bezpečný šofér. Zo zásady nepijem, keď šoférujem, stále sa priputávam a snažím sa jazdiť ohľaduplne, aj keď musím uznať, že je stále čo zlepšovať.
