Podstatou článku však ostáva fakt, že ľudia majú pocit, že doba je čím ďalej, tým horšia a že sa rútime do záhuby. Zamyslela som sa nad tým faktom už dávnejšie. Ono to nie je iba momentálnou peňažnou krízou, lebo takéto články tu boli aj pred 2008. Snažím sa na situáciu dívať triezvo. V každej spoločnosti vždy existovali chudobní aj bohatí. V samotnej Európe, ale ani na celej Zemi nikdy neexistovala spravodlivá spoločnosť. A preto by sme sa mali aj na dnešnú spoločnosť pozerať cez podobnú prizmu a pozrieť sa, kde momentálne stojí väčšina ľudí v dnešnej spoločnosti (porovnať väčšinu s väčšinou a nie s elitou tej doby)
Porovnajúc s Európou pred trebárs 200 rokmi (alebo hoci aj 100 rokmi). Máme momentálne najdlhšie obdobie mieru. Máme čo jesť. Nemusíme už pracovať od svitu do mrku iba na to, aby sme mali pár posúchov do úst. Nie sme nevoľníci. Nemáme nikoho nad sebou, kto by mal právo prvej noci. Môžeme sa sťahovať, kedy sa nám zachce. Máme nevídané možnosti sebarealizácie, o akých sa ľuďom dávnejšie ani nesnívalo. Máme technologický pokrok, možnosť prejisť z jedného miesta na druhé za pomerne krátky čas. Máme výborné vzdelanie a pochopenie javov okolo nás. A áno, máme vynikajúcu zdravotnú starostlivosť, aj napriek momentálnym problémom. Uvedomte si, že toto platí na väčšinu. Samozrejme, že tým netvrdím, že nie sú individuálni ľudia, čo strádajú. Ale miera ľudí, ktorí si môžu dovoliť luxus čokolády je dnes určite vyššia, ako pred 100 rokmi. Iste, čokoládou sa pokrok nemeria, ale meria sa celkovou úrovňou danej skupiny. A tá je rozhodne vyššia ako pred dvesto rokmi.
Myslím si, že naša nespokojnosť plynie z dvoch rozličných prameňov. Prvá je spomienková nostalgia a selektovanie našej pamäte. Takzvané: „Zabudol vôl, že teľaťom bol." Boli sme mladí, krásni, dobre sme sa cítili, povinností málo, a jasne, že často na svoje vlastné vylomeniny si pamätáme iba s dobromyseľným zámerom. Ale všetky neresti ľudí tu existovali ďaleko pred nami. Od alkoholizmu až po závisť a všetky písmena abecedy medzi tým. Nič nové, čo by sme tu už dávno nemali táto generácia nevymyslela. Ale toto kvári ľudstvo od nepamäti.
Druhá príčina na náš celkový pesimizmus Áčovského typu je človekom doteraz nikdy nepocítený tlak nefiltrovaných informácii. Katastrofy sa na nás valia z každého rohu. Telka, rádio, počítač, a najnovšie už aj mobilné telefóny. Informácie na končekoch našich prstov sú však zradné. Človek nikdy nebol vystavený takému informačnému pretlaku a je preto normálne, že veľa ľudí nedokáže filtrovať relevantné informácie. Nástupom internetu sa hoaxy šíria oveľa rýchlejšie, oveľa viac ľudí prepadá falošným informáciám, či sa topí v kvante, často protichodných výrokov. A človek zatiaľ nemá vybudovaný žiadny mechanizmus na filtrovanie tak obrovského možstva informácii (teda okrem mozgu, ktorý však bežný človek nerád zaťažuje). Niet preto divu, že ľudia majú pocit, že naša spoločnosť ešte nikdy nebola skazenejšia ako dnes. Vidíme zábery z ďalekých krajín, z hladomorov v Afrike, z vojny v Iraku, počúvame správy o vraždách z celého Slovenska (a prípadne ak chceme, môžeme hoci aj z celého sveta), vidíme ukrutnosti, ktorých sú ľudia schopní, priamo a otvorene na obrazovke. A to ľudí šokuje. Paradoxne preto, lebo aj napriek záplave informácií sme dosť odtrhnutí od reality prírodných zákonov a chránení od skutočného sveta neprávia, kde silnejší pes, však to poznáte. Preto nás takéto výjavy traumatizujú viac, ako človeka minulých dôb. Už dávno sa masívne nechodíme pozerať na živé stínanie hláv na námestí. Ani tú smrť už často nevidíme naživo, lebo sa z našich domov presunula do nemocníc. Veľa ľudí už ani nevidí zabíjanie zvierat na potravu.
A teda sa oproti minulosti dejú dve veci súbežne. Stávame sa citlivejší na neprávie a krutosť a zároveň prijímame informácie o nepráví a krutosti z oveľa väčšieho okruhu, ako bolo bežné. Bežná hranica informácii bola kedysi tak možno štvrtá dedina. Čo sa dialo v piatej sa už človek dozvedel tak raz za uhorský rok. Dnes človek informačný nával nedokáže spracovať a stáva sa pesimistom (či v krajnom prípade fanatickým extrémistom). S pretlakom informácii napríklad súvisí ja to, že máme pocit, že naša doba je uponáhľaná. Ruku hore, kto už počul sťažnosť, že naša doba je uponáhľaná? Ďakujem, takže to máme jednohlasne :-D. Ale ono to nie je o skutočnej fyzickej časovej tiesni, ale o nedostatku príležitosti nechať si mozog oddýchnuť od neustáleho informačného prúdenia (pokiaľ si to teda nedáme ako cielený záväzok). Ak si naozaj myslíte, že ľudia v minulosti mali viac času a menej stresu, rozmýšľali ste už nad tým, že kedy mal človek minulý čas ísť na turistiku. Iba tak, do prírody, vyliezť na kopec, pre nič za nič. Či ísť na „nákupy" a kávu do obchodného domu. Alebo na lyžovačku. Alebo nadajbože k moru, alebo hoci aj k obyčajnej Šírave. Koľkí z vás si večer v teple domova (bez potreby káľania dreva a pravidelnej nakládky do pece) sadnú na mäkký gauč a pozerajú telku, čítajú knihu, hrajú sa na internete, prípadne idú niekam von do kina, alebo divadla, prírody? (nehodiace sa vyškrtnite). Koľko takých večerov si myslite trávili bežní ľudia v minulosti? A koľkí z vás čelili stresu z počasia a nutnosti zberu s myšlienkou, že ak to pole pobijú krúpy (sucho, veľa dažďa) tak budete celú zimu hladovať aj s celou rodinou? Hovoríme o skutočnom strachu o prežitie. Znova si prosím uvedomte, že sa bavíme o majorite obyvateľstva a nie nejakej šľachte, čo žila dýchankami a mala dom plný služobníctva. Osobne si myslím, že dnešná doba nám dáva oveľa viac času na relax ako ktorákoľvek iná. V minulosti sme stále museli zápasiť o prežitie. Makali ako fretky. A predsa ľudstvo v pohode prežilo aj napriek neustálym nárekom starších, aká je tá dnešná mládež skazená.
A dokonca si myslím, že sa postupne meníme k lepšiemu. Že sme citlivejší na problémy. Je iba na nás, ako sa k informáciam postavíme. Či v sebaobrane otupieme (čo je tiež jedna z normálnych reakcií a nijak ju neodsudzujem), alebo zapojíme logiku a náš sedliacky mozog a naučíme sa filtrovať a reagovať na podstatné veci a postupne zmeníme veci k lepšiemu. A či si pripustíme, že život naozaj nie je spravodlivý a že nikdy nebol a nikdy nebude. Ale tiež či sa naučíme jednej múdrosti, ktorá nám hovorí zmeniť veci, ktoré zmeniť môžeme, akceptovať veci, ktoré sa zmeniť nedajú a snažiť sa rozoznať medzi tými dvoma . A preto si myslím, že ľudstvo ma pred sebou ešte dlhú budúcnosť. Možno nie vždy ideálnu, ale budeme napredovať. Niekedy pomalšie, niekedy rýchlejšie a niekedy aj za cenu návratu. Pokiaľ nás teda neskončí dáky asteroid ako chudákov dinosaurov, ale obavám sa, že v dnešnej dobe to ešte patrí pod tú oblasť akceptovania ako zmeny. Ale aké sú šance dopadu asteroidu? Naozaj. ;-)
