V prvom rade, podľa mňa je blog istý druh exhibicionizmu. Píšeme o sebe, svojich blízkych, svojich zážitkoch, svojich úvahach, svojich vierach, svojich názoroch, svojich... však chápete. :-D Nuž a môj blog je, ako ináč, odrazom mňa. A ja problémy radšej, ako o nich donekonečna vypisovať, riešim. Naopak, rada sa však podelím s tým pozitívnym vo svojom živote. S tým, čo mi robí radosť, čo mňa osobne posilnilo a či rozosmialo. Ja viem, asi som vadná. :-D
Stále, keď ma niekto obviní z pózovania v niektorej z diskusií, sa najprv schuti zasmejem. Ľudia, ktorí ma v živote nestretli, vôbec ma nepoznajú, ale presviedčajúci ma, že rozhodne nemôžem byť šťastná. Ale ja sa na nich za to vôbec nehnevám. V dnešnej dobe negatívnych médií s titulkami o tragédiach, agresiách, násilí, lúpeží a podvodoch, sa dnešnému človeku ani nedivím, že je úplne zblbnutý a na človeka, ktorý o sebe prehlási, že je šťastný, pozerá ako na chorého bieleho slona. Šťastie je vraj niečo výnimočné, niečo nezvyčajné, čo sa dostane iba tým najsvätejším zo svätých. Musíme si ho niečím výnimočným zaslúžiť. A zrazu som tu ja. Úplne obyčajný priemer, obyčajná rodina, obyčajná práca, obyčajný majetok, s vyše 100 kilami na krku, proste žiadna výnimočnosť. A ja som šťastná. A tak prvý inštinkt nášho človeka je povedať:"Neexistuje. Určite len klame a je to obyčajná pózerka. Však si nič také výnimočné, ako je šťastie, svojim životom nezaslúžila." A šťastie si sami prideliť nesmieme. Nie že nemôžeme, ale nesmieme. Prideliť si šťastie pre seba je ťažký spoločenský hriech, lebo šťastie môžeme iba rozdávať.
Bolo mi povedané, že moje šťastie je sebecké, zamerané na seba samu a moju rodinu. A ja hovorím, áno, však niekde treba začať. Pretože iba človek, ktorý je vyrovnaný sám so sebou, môže začať myslieť na druhých a pomáhať im. Šťastie bude vždy sebecké, lebo je to subjektívny pocit človeka. Objektívne šťastie neexistuje. Neveríte?
Moja priateľka pracuje z mentálne postihnutými dospelými ľudmi. Je sprostredkovateľkou medzi ich zamestnávateľom a nimi, pomáha im s papierovaním a pomáha s problémami, čo sa vyskytnú. A tak ma pozvala na jeden koncert, čo sa robil v prekrásnom prostredí Mississippského splavu neďaleko od nás. Priznám sa, že ja mám dosť veľký problém s ľudmi, čo sú takto postihnutí. Je mi ich ľúto a neviem ako čeliť niektorým premáhajúcim pocitom. A tak sme tam sedeli, jamajská skupina hrala ich tropické melódie a Sue mi rozprávala o jednotlivých ľudoch a ich životoch. Pár s Dawnovým syndrómom; sú manželia už vyše 15 rokov a bývajú vo vlastnom dome. Svoju manželku bozkal s takým tým veľkým mľasknutím ako keď Vás bozkáva dieťa. Žena, čo stratila všetko v automobilovej nehode, vrátane samej seba. A mnoho ďalších rozlične postihnutých. Mne tiekli tiché slzy po lícach a oni sa na mňa usmievali. Vyšli na chodník pred pódiom, kde hrala skupina, aby si nekooridovane a bez rytmu zatancovali. Všetci sa usmievali a viete čo? Boli šťastní. Ich netrápilo, čo si o nich myslia ľudia okolo, ich netrápilo, že netancujú do rytmu, ich netrápilo, že niekto nad nimi roní slzy súcitu. Lebo to nebol ich problém. Bol to problém tých iných ľudí. A možno aj v tej chvíli som pochopila, že šťastie nemá pevne stanovené kritéria. Šťastie má iba tie kritéria, čo si určíme my sami. To, čo napĺňa šťastím mňa, možno nechá niekoho iného chladným. Šťastie je pocit, ktorý je v nás. Nikto nám ho nedá, ale ani nevezme. Prečo teda nechávame zodpovednosť za tak dôležitú vec v našom živote na iných ľudí?
Myslím, že náš národ poznačila doba, v ktorej sme vyrastali a kde všetci boli nútení do šedého priemeru. Vytŕčať z radu sa nikdy nepatrilo. Učili nás nejaké pokrútené hodnoty falošnej skromnosti (nie tej skutočnej) a nikdy nás nenaučili jednu základnu vec. Mať rád sám seba ako človeka a nebáť sa, si to šťastie prideliť. My sami - sebe samým. Neskutočný koncept a pritom tak jednoduchý a prirodzený.
Áno, skutočne si myslím, že najdôležitejšie v našom živote je mať rád sám seba. Vážiť si sám seba, svoj život, vedieť sa ohodnotiť. Lebo človek je tvor, ako každý iný. Altruistický môže byť až vtedy, keď je sám uspokojený. Odmietanie a potláčanie svojej osobnosti v našej spoločnosti nám neprospelo. Vždy nám hučali do hlavy, že byť sebec je zlé. A zašli sme až tak ďaleko, že sme nedokázali odlíšiť egoizmus od zdravého (a potrebného) sebavedomia. A naše osobné a tiež kolektívne sebavedomie sme teda spláchli do záchodu. A výsledok? Nesebavedomý národ, kompenzujúci negativizmom. Prečo? Lebo sa nedokážeme mať radi. Lebo si myslíme, že naše šťastie závisí na iných ľuďoch. Lebo nám to ide proti srsti, ale nevieme sa striasť spoločenských okôv, čo nás spútavajú.
Vraj máme čakať na uznanie od druhých. Srdíme sa, že sa ľudia nesprávajú úctivo, ale nie sme ochotní urobiť prvý krok (aby sme náhodou neboli zneužití). Dychtivo čakáme na pochvalu od druhých (a hnevá nás to, že sme tak závislí), ale sami vieme iba kritizovať iných. Dávame mienke druhých o nás prílišnú hodnotu. A čakáme, že nám to šťastie podá niekto ako na striebornej tácke. Lebo tak nám to nadrístali do hláv. A bojíme sa pozrieť do zrkadla a povedať si nahlas, že sa milujeme. Že si vážime osobu, ktorou sme sa stali. Bojíme sa vymenovať si naše úspechy, aby sme nevyzerali ako chválenkári. A preto sa nehnevám, keď ma obviníte, že iba pózujem. Keby sa dalo, dám Vám kusisko svojho šťastia. Lebo vidím potenciu ľudí, schovaných za masku bojazlivosti vystúpenia z radu. Ja Vás mám rada. Všetkých. Aj tých, čo so mnou nesúhlasia. Aj tých, čo mi vynadali do vyplavených veľrýb. Aj tých, čo mi furt hovoria, že trafená hus zagága. Aj tých, čo mi hovoria, že hladnému prasaťu sa len o kukurici sníva. Aj tých, čo mi tvrdia, že nie som šťastná. Aj tých, čo mi povedia, že som egoistka a stále sa len chválim. Pretože milujem Vaše diskusie a viem, že za každým nickom sú skutočné osoby, s ich jedinečným životným príbehom. Pretože si vážim Vaše názory, ktoré musia byť iné ako tie moje, lebo keby po svete behali iba samé Ivany O'Deenové, asi by ma šľak trafil od samej nudy a otravy. :-D
Darmo, nemôžem si pomôcť, asi som skutočne nejaký chorý biely slon našej spoločnosti. Len dúfam, že nebudú chcieť v blízkej dobe urobiť ich odstrel. To by som nerada. ;-)
P. S Chcela by som poďakovať abigail10, za výbornú diskusiu, ktorá sa stala podnetom pre tento článok.
