Nuž čo, asi osprostievam

Keď som mala 18-násť rokov, tak som bola najinteligentnejší človek na celej zemeguli, čoby, priam vesmíre. Všetko som vedela, všade som bola, všetko som videla a bola som neomylná. Proste dokonalosť sama. Svet (najmä ten mužský ;-)) mi kľačal pri nohách. Súvislosti boli jasné, mali ostré okraje, farby boli dokonalé a ja som bola nad všetkým povznesená. Ale ako roky plynú, farby začínajú nejako blednúť a už ani tie okraje nie sú to, čo bývali. Zrazu začínam vnímať trhlinky môjho pohľadu a nie všetko je úplne jasné. Kde tu sa dokonca objaví aj Zádielská dolina v mojom ponímaní sveta (a vesmíru :-)). A preto si myslím, že čím som staršia, tým som nevedomejšia. Lebo zrazu zisťujem, že už mám len asi štvrtinu vedomostí, čo som mala, keď som mala 18-násť. Keď to pôjde takto ďalej, tak už načisto osprostiem. Lebo s hrôzou zisťujem, že (nech parafrázujem môjho otčima Peťa) všetko je ináč!