V prvom rade som rada, ze som mohla vyobjímať tých, ktorých som vyobjímala, a je mi smutno, ze som nemohla vyobjímať tých, ktorých som chcela, ale sa nedalo. V každom prípade sa veľmi teším, že mi boli dopriate aspoň tie stretnutia, ktoré sa dali uskutočniť a z ktorých som mala nesmiernu radosť. V živote nemôžeme mať všetko a tak som vďačná za to čo mám, a teším sa nabudúce, že stretnem aj tých, ktorých som nestretla teraz. Bolo strašne fajn vidieť rodinu a znova s nimi porozprávať, tak tvárou v tvár, z očí do očí, vidieť ich mimiku a ich úsmevy. Tak ako sa to cez telefón, či internet nedá. :-) Napokon, vystískať si blízkych je moja hlavná príčina návštev Slovenska. Všetko ostatné je iba čerešnička na torte.
Ale teraz k tým sľúbeným postrehom. Hoci som neočakávala kráľovskú obsluhu a červený koberec (však nie som celebrita :-)), prekvapilo ma, že dostať čašníka ku stolu bola dosť zdĺhavá záležitosť. Koľkokrát sa stalo, že sme boli zabratí v rozhovore a jednoducho som nemala príležitosť striehnuť na čašníka, a tak sa častokrát sami pripravili o zisk, lebo by sme boli určite objednali ešte nejaké pivo, či kávu, či minerálku naviac. Nebolo to dosť na to, aby mi to pokazilo náladu, iba ma to zaujalo. Možno je to tým, že ľudia ešte nedavájú sprepitné tak, ako je zvykom v Amerike a tak čašník nemá záujem o väčšiu tržbu. Pritom ani nerozprávam o americkom štandarde každých 10 minút pri stole pýtať sa, či je všetko v poriadku, ale iba o všímavosti čašníka. Pozornosť a starostlivosť o zákazníka môže byť aj nevtieravá. Stačí si všimnúť prázdny pohár na stole a prísť sa spýtať, či chceme doplniť, či prípadne urobiť očný kontakt so zákazníkom. Tiež by som ocenila aj pri obede, príjsť ku stolu chvíľu po doručení jedla a spýtať sa, či ešte niečo nepotrebujeme. Lebo niekedy sme zabudli objednať to, či ono a potom sme dosť dlho čakali na obsluhu. A nebolo to iba o ich preťaženosti. Lebo niekedy nás tam bolo iba pár. Pretože sme sa väčšiou nikde neponáhľali, tieto veci ma nevedeli vyviesť z rovnováhy a rozhodne sme neboli k čašníkom arogantní. Iste je to tvrdá drina a jednoducho som to nechala prejisť bez rečí a nechali sme bežné americké sprepitné ako je zvykm v USA. Rozhodne to urobilo ten správny dojem, lebo v miestach, kde sme sa vracali pravidelne som si všimla zlepšenej obsluhy. Možno keby sa to ujalo viac, aj ten čašník by mal väčšiu motiváciu k starosti o zákazníka. Napokon ako všetko ostatné, aj tu platí zákon akcie a reakcie. A ja nemám problém byť tá, čo urobí akciu na vyvolanie reakcie. :-)) Toľko môj názor na vec obsluhy.
Ďaľšia vec, čo ma fascinovala, z vecí reštauračných je, že veľké pivo stojí toľko isto ako malá vinea, minerálka a či čistá voda. Nehovoriac o tom, že káva je dvakrát drahšia ako pivo. Minule sa tu niekto na blogoch pozastavoval, že vidí 14-15 ročných opitých v meste. Akosi sa ani nedivím. Ono je to pre nich dokonca aj lacnejšie sa opiť, ako si sadnúť ku káve, minerálke a či kofole. Neospravedlňujem správanie mladých, ale rozhodne sa mi z pohľadu mladého chudobného stredoškoláka zdá byť ekonomickejšie piť to pivo, ako minerálku. A to už nehovorím o tom, že tvrdý alkohol bol na tom dosť podobne. Minerálka za euro a pohárik slivovice (tej lacnejšej) stál 89 centov. Jedna vec je, že by sa mladistvým nemalo nalievať, ale druhá vec je, že by sme im teda mali urobiť tie nealko nápoje troška viac cenovo výhodnejšie. Nemyslíte? Priznám sa, ze som zabudla realitu Slovenska a znova ma prekvapilo, koľko veľa ľudí sa už o desiatej ráno nevedelo udržať na nohách, prekvapilo ma vidieť troch verejne zvracajúcich rovno na chodíku hneď zrána (z toho jeden mladý človek). Tým neodsudzujem ľudí, čo pijú s mierou. Dokážem aj pochopiť, keď niekto raz za čas oslávi nejakú príležitosť a preženie to. Stáva sa; všetci sme iba ľudia. Ale nedokážem pochopiť, prečo štát podporuje závislosť na alkohole práve tými absurdne nízkymi cenami. Možno je to aj tým, že veľa ľudí si vyrába aj vlastný alkohol a snažia sa konkurovať. Priznám sa, že neviem, ako by sa dala riešiť situácia, ale je mi ľúto rodín, keď vidím, koľko beznadejných alkoholikov žije na Slovensku.
Tiež som zistila, že sila úsmevu funguje aj na Slovensku. Zdá sa, že to dosť niektorých ľudí zmiatlo. Bolo celkom zaujímavé to pozorovať. Niektorí úsmev prijali a opätovali, niektorí prijali, ale neopätovali, niektorí nedokázali pochopiť, že usmiať sa na niekoho je zadarmo a boli zmätení. Tí boli asi najzaujímavejší. Často sa mi stávalo, že ľudia na mňa očili okále. Neviem prečo. Viem síce, že nie som najštíhlejšia, ale tiež som nebola jediná s extra kilami navyše. A tak, keď na mňa niekto vyvalil okále, tak som sa na nich jednoducho iba usmiala. Veľakrát bolo vidno, že to neočakávali. Brianka poznamenala, že všetci na mňa zízajú preto, lebo sa jediná usmievam a tak jednoducho vynikám v mase. Priznám sa, že ani za mojich štíhlych čias sa za mnou ľudia toľko neobzerali. Podľa mňa som im nezapadala do konceptu ženy s nadváhou, šedej myšky s pohľadom zabodnutým do zeme, snažiac sa byť neviditeľná a neočakávali to vyžarovanie pohody. Priznám sa, že sú to iba moje špekulácie a teda skutočne neviem, prečo som priťahovala toľko pozornosti. Viem, že nie som zelená nízka bytosť a ani nemám na hlave žiadne divné anténky. Takže tým to určite nemohlo byť. :-D
Celkovo sme nádherný pobyt na Slovensku. S rodinou, s ktorou sme mali vynikajúce dni, s priateľmi, ktorí boli strašne milí a fajn ludia a ani si z nás neurobili guláš ;-D. Neberte to ako negatívne pohľady, či kritiku. Skor poukázanie na realitu. Niekedy sa stane, že keď dlho bývame v istej realite, prestaneme ju vnímať. A takýto vonkajší pohľad môže byť práve tou hybnou silou potrebnou na to, aby sa ľudia zamysleli a začali niečo meniť. Ktovie, možno som naivná. V každom prípade, budem sa na Slovensko rada vracať. A tak dovidenia a za tri roky vás znova uvidím.
