Pozrela som sa do slnka

Schovalo sa totiž za pár vechtíkov oblakov. Zaujímavo iba malý kotúčik, v podstate ničím zaujímavý. A potom sa schovalo za ešte viac oblakov a zmizlo úplne. Ostalo po ňom iba jemne rozptýlene svetlo, jednoznačný dôkaz, že nás neopustilo. Je zvláštne, že ho môžeme v jeho plnej kráse pozorovať bez ujmy iba nepriamo. Keď svieti jasne na oblohe a jeho lúče sú všade okolo, zohrievajú nás až do morku kostí a cítime ho aj cez zatvorené oči, sa na jeho veľkolepú krásu nedokážeme pozrieť. A potom som sa musela zamyslieť.Čo keď je Boh ako slnko? Venované pre standy a ardea.