Zamyslela som sa nad jednou reakciou, ktorú som dostala, keď som poznamenala, že manželstvo vzdelanej ženy a mechanika nemusí byť nutne neúspešné. Bolo mi prsknuté, že moje manželstvo s Markom je úspešné iba kvôli tomu, že „som cudzinka z (východnej) Európy, a že nemám spoločenské ambície, pretože americká spoločnosť má svoju štruktúru a vrstvy", čím mi bolo jasne naznačené, že som za vydala do najnižšej vrstvy v USA a na viac som, ako cudzinka, nemala. (Tiež tam bola indikácia, že som si Marka zobrala aj kvôli tomu, že je žrebec :-), ale to snáď bude úvaha na iný článok, pretože nechcem písať dve rôzne úvahy paralelne v jednom článku.)
Priznám sa, že ma reakcia zaujala. Jasne bola určená k môjmu poníženiu, čo ma nejako nevytočilo, ale zaujal ma práve kontext spoločenského vrstvenia a životného úspechu. Je zaujímavé, že si mnoho ľudí spája úspech v živote s dosiahnutím vyššej vrstvy. A teda dobrovoľné ostávanie, či nedajbože vedomé zídenie do nižšej vrstvy musí znamenať deviáciu od normy, akúsi sociálnu, skoro až chorobnú odchýlku, nutný znak flákača bez ambícii.
Ženy sú často kritizované, ak si hľadajú muža s vyšším sociálnym (materiálnym) postavením, ako zlatokopky. Ale zdá sa, že sme pranierované, aj keď urobíme opak toho, a materiálne, či sociálne zabezpečenie u muža nehľádame. Tu, v USA, sa hovorí: „Damned if you do, damned if you don't." Priznám sa, že do Ameriky som si nešla hľadať muža. Chcela som cestovať a vidieť svet. Že som stretla Marka bola len čisto náhoda a myslím si, že aj irónia osudu, lebo ja som stále tvrdila, že láska na prvý pohľad neexistuje. S Markom som cítila tak hlboké spriaznenie duší, ako nikdy predtým. Markovi bolo jedno, keď mu šepkali do ucha, že si ho beriem iba kvôli zelenej karte (bez ohľadu na to, či som z východnej Európy, Mexika, či Tramtárie), lebo cítil to isté, čo ja. Vraj ho po dvoch rokoch určite nechám (vtedy dostatnete permanentnú zelenú kartu). Nuž, myslím si, že po 13 rokoch sa už nenájde ani jeden ohovárač, čo by to tvrdil teraz. :-)
Nikdy som sa pri hľadaní svojho partnera neriadila jeho materiálnym či sociálnym statusom. Pre mňa, ako osobu to nikdy nebolo zaujímavé. Skôr ma zaujímali kvality jeho osobnosti. A tie, ako sa stále presviedčam, nekorelujú s výškou sociálneho postavenia. Nemám nejakú naivnú predstavu o výnimočnosti ľudí vo vyšších vrstvách. Sú to ľudia presne tak, ako všetci ostatní. Milujú sa, nenávidia sa, majú svoje dobré dni aj zlé dni, smejú sa, plačú, jedia a dokonca aj prdia presne tak isto, ako aj všetci ostatní ľudia na zemeguli. Sociálny status nám štastie v živote nezabezpečí. Aj žobrák môže byť vo svojom živote štastnejší ako milionár. Úspech človeka nezáleží na tom, ako vysoko sa v spoločnosti dopracoval, koľko má na konte, či kto všetko mu bozká zadok, ale o tom, ako úspešne sa dotyčný cíti vo svojom živote. Peniaze a status to nie vždy zabezpečia. Je pravda, že úplne bez materiálneho zabezpečenia sa dnes tažko žije, ale hranica kedy matéria prestáva ovplyvňovať náš pocit (ne)spokojnosti je moment, keď sú uspokojené naše základné potreby. Ale ak nedokážeme byť spokojní po dosiahnutí tej hranice, myslím si, že žiadny obnos peňazí nás šťastnejšími neurobí.
Je pravda, že s Markom nikdy do vyššej vrstvy patriť nebudeme (pokiaľ nevyhráme Powerball :-D). V Amerike sme považovaní za strednú vrstvu a úplný priemer, po ktorom ani pes neštekne. Teda ani odpad, ani smotánka. Tiež by som chcela poznamenať, že štruktúra je v USA skôr viac založená na peniazoch. Ak máte peniaze, nezáleží z akej vrstvy ste vyšli, do smotánky sa dostanete. Mnoho známych ľudí, ktorí sa pohybujú v momentálnej smotánke sa tam dostalo z úplne obyčajných vrstiev. Samozrejme, že je normálne pre človeka snažiť sa rásť počas svojho života. Ale práve ten rast má inú kvalitu pre každého. Pre niekoho sú to peniaze, pre niekoho je to chvála a uznanie iných ľudí, pre niekoho je to pokus o zdokonalenie seba ako človeka.
Preto, keď mi niekto povie, že nemám spoločenské ambície, tak sa neurazím. Nemôžem sa, lebo je to pravda. Nikdy ma veľké spoločenské akcie smotánky, kde sa každý tvári ako niečo, čo v skutočnosti nie je, kde sa pretvárka a umelé úsmevy cvičia pred zrkadlom a kde sa aj naša najmenšia chybička (či už nami ovplyvniteľná, alebo nie) prepiera na verejnosti, nelákali. Človek má problém ostať sám sebou, keď je pod takým verejným drobnohľadom. Strata seba samej ako individuality je podľa mňa tá najväčšia cena, akú človek môže zaplatiť tejto spoločnosti. A ja skutočne nie som až taká bohatá, aby som si ju mohla dovoliť zaplatiť.
