Zneužívanie zamestnancov

Desať minút pred koncom pracovnej doby sa rozletia dvere a na stole pristane materiál, ktorý mal šéf k odsúhlaseniu na stole už od rána.
Do zajtra to chcem mať spracované zahlási a tak rýchlo ako sa zjavil i zmizne.

Mať nad sebou šéfa, ktorý zamestnancov, podriadených chápe, ktorý prihliada v rámci svojich právomocí a možností na ich potreby je dnes výhrou v lotérii. Väčšinou máme nad sebou nadriadených, ktorí vyžadujú, aby sa zamestnanec prispôsobil ich pracovnému rytmu, aj keby sa malo jednať o osobné obmedzenie.

Zákonník práce stanovuje jasné pravidlá v prípade nároku zamestnávateľa, ktorého predĺženou rukou je náš nadriadený. Nebavme sa však o zákone. Kto si dovolí citovať zákon v prípade svojich práv bez obáv, aby to nemalo dopad na jeho ďalšiu existenciu vo firme, ak sa jedná prakticky o sporadické obmedzenia a nároky, ktoré sa dajú v danej chvíli so zaťatými zubami zniesť?

Že nám trošku strpčia život, nabúrajú program, veď to sa dá zvládnuť. Horšie to je, ak kvôli takémuto malilinkatému nabúraniu denného programu zmeškáte dôležité stretnutie alebo to v rámci rodiny vyústi do manželského sporu. Tu už desať minút, pol hodinky, hodina, hraje významnú roľu.

Plne chápem manažérov, ktorí nehladia na čas a obdivujem ich ženy, ktoré sú vôbec schopné s takýmto chlapom žiť. Veď ako sa správa v práci čo to napovedá i o správaní sa v súkromí. V ich rodinách zaiste nehrá roľu desať minút, ani hodina. Manželka iste rada vydrží v daždi s kočíkom v rukách, veď predsa chápe, že manželove pracovné podmienky si to vyžadujú. Iste ho privíta bozkom, s úsmevom a na jeho Nedalo sa skôr chápavo odpovie Viem miláčik, veď to naše batoľa je celé po Tebe, tiež potrebuje jesť až vtedy, keď si to budeš želať a dovolia Ti to pracovné povinnosti .

Neviem už kto a kedy predniesol múdrosť nad múdrosť. Presnosť je cnosť kráľov . Tak ako zamestnávateľ vyžaduje aby sme boli v plnej poľnej na pracovisku dajme tomu v 7:00, mal by rešpektovať aj to, že naša pracovná doba končí o osem a pol hodiny a len výnimočne siahnuť k jej predĺženiu i to však až po súhlase zamestnanca, ktorý by mal mať právo veta.

Nepopieram, sú situácie, kedy zamestnanec musí ostať dlhšie. Nie však zadarmo a práve vtedy, keď to považuje nadriadený za oprávnené len kvôli tomu, že si (napríklad) nedokázal zorganizovať svoj vlastný pracovný čas.

Niekde sa v tomto prípade odvolávajú na lojalitu voči firme. Nepopieram, je to dobrý (zastierací) dôvod. Ak sa však lojalita zneužíva len kvôli tomu, že vedúci je pohodlný, neschopný, ide o neúctu voči človeku, zamestnancovi. Nie sme bábky v rukách zamestnávateľov a nadriadených, i keď to v praxi zvyčajne vyzerá inak. Čo s tým? Ozvete sa, upadnete do nemilosti, budete ticho, situácie sa budú opakovať a nadriadený bude na koni, až napokon prestane brať úplne ohľad na Vašu osobu.

Hádam treba včas a mierne dať na vedomie, že takto by to ďalej nešlo. Správne odhadnúť mieru protestu, ktorá by mala druhej strane napovedať kde sú hranice, a to je na výsosť individuálnou a ošemetnou záležitosťou. Ak prestrelíte, môže to mať vážne následky, ak nebudete dôrazne jasní, budete stále len tým manipulovaným podriadeným.

Hádam najlepšie by bolo, ak by ste si svoje pozície vyjasnili v osobnom rozhovore. Bez emócií, bez invektív. Nuž ale tu treba, aby bola ochota z obidvoch strán. Len tá zospodu, totižto nestačí!