Každý útek z asfaltovo-betónového labyrintu (sem tam spestreným starostlivo vybranou zeleňou) do prírody, kde vládne zdanlivý chaos, je balzamom na dušu. Každá rastlina zápasí o svoje miestečko, niektorá sa priživuje na vzrostlejších bratoch, iný druh si počká až velikán zahynie a potom využije jeho hynúce telo. Medzi tým všetkým sa prepletá nespočetné množstvo živočíchov od mrňavých baktérií až po statných predátorov.
Vybral som sa cestou necestou smerom, kde som tušil vodu. Práve tam som chcel v tichu pozorovať faunu tohoto kúta lužného lesa. |
Posledné zvyšky plodov ešte dávajú vtákom šancu doplniť si energiu pred príchodom zimy, ktorá už teraz v septembri rázne zabúchala na dvere. |
Týmto nádherným Slizovcom hrdzavým (Arion rufus), zima vôbec neprekáža. Slabý dážď ich vyduril spod hnijúceho lístia. Sú ich stovky, mám čo robiť aby som na niektorého nešliapol. |
Šípkové kríky svojimi plodmi spestrujú cestu chodníkom. |
Ani Slimák pásikavý (Cepaea vindobonensis), neodolal vlhkému počasiu a plnou rýchlosťou "troch slimačích" si to šinie za svojím cieľom. |
Vošiel som do otvoreného priestoru a naďabil na zvláštny mach v metrovej výške. |
Rameno. Márne však vyzerám kormoránov, volavky, kačice. Nad hladinou sa mihol Rybárik riečny , no kým som stihol zaostriť zmizol za stromami. Posedávam asi pol hodiny, kochám sa tichom, rušeným šumením vetra a padajúcimi kvapkami dažďa. Občas sa ozve bažant, tlmene vyšplechne voda, kdesi vo výške sa hádajú dvaja operenci. Život sa tu priam dá nahmatať napriek tomu, že ho nevidím. Aj keď útroby aparátu zívajú prázdnotou a očakávané úlovky mi doslova uleteli, som nadšený. Hádam nabudúce. |
Cestou domov zbadám symbol jari a leta. Žltá farba týchto jesenných krásavíc mi dáva istotu návratu leta. Aj keď je iba desať nad nulou, slnko pripomínajúce kvety vyvolávajú pocit tepla. Hádam sa tento rok dočkáme Babieho leta. Iste si ho nikto z nás nedá ujsť. |
Foto Canon EOS 450D
