Tak ako v prvej časti, nejde o chronológiu hodových slávností. Fotografie sú prejavom toho, ako som hody vnímal sám ...
Samozrejme, hody z čias môjho detstva sa s týmito "priemyselnými" nedajú zrovnávať. Okrem návštevy verejnej časti, kde ste mohli kúpiť prstienok zaručene minimálne strieborný (ktorý zozelenel a zošedol už o dva dni), kapsle do pištole, repliky kvéru, ktorý sa pohupoval na pravom stehne zloducha Santera ( Winetuovky), kde ste zohnali pravý "pelendrek" z ktorého štípala huba až no... , pravý "turecký med", makrely na rošte pod ktorým sa žhavili uhlíky dreveného uhlia, ste našli papagája driemajúceho na kraji krabice plnej lístkov s "osudmi", ktoré na požiadanie, zaplatenie a hlavne pošťuchnutie majiteľom promptne vytiahol... (uf zlaté časy), sa v súkromí stretávali všetci príbuzní, piekli sa kačky, husi, koláče, stoly preplnené, všade úsmev a pohoda ...
Dnešné deti (tak do dvanástich rokov), si hody aj bez týchto dobových artefaktov na ktoré spomínali ich rodičia, babky a dedkovia užili bezstarostne po svojom.
Inak hody vnímali tzv. teenegeri (pre nás slovákov, dospievajúci, puberťáci). Baby, ktoré by sa mali v noci budiť so strachom ako dopadne piatková písomka z matiky sa oddávali opojnej moci burčiaku, ktorý samé kupovali a v sprievode svojich nádejných idolov (s nohavicami o šesť čísiel väčšími v časti kde drieme ich poklad a s kapucňou na hlave), hojne konzumovali. Ich proťajšky silnejšieho pohlavia sa chovali skutočne podľa očakávania svojich obdivovateliek. Čím vulgárnejšie, tým lepšie, čím bezohľadnejšie voči okoliu, tým úspešnejšie, čím hlasnejšie tým vyššia priečka, tým väčšie šance proti potencionálnemu sokovi, rivalovi. Kam táto spoločnosť speje ... Aké to malo pokračovanie v tieto hodové večery ďalej, o to som sa už radšej nezaujímal ...
Vráťme sa k druhej sérii snímok.
20 |
21 |
22 |
23 |
24 |
25 |
26 |
27 |
28 |
29 |
30 |
31 |
32 |
33 |
34 |
35 |
36 |
37 |
38 |
