Keď presadíte človeka

Dnes a denne je takýchto príbehov na stovky. Starší ľudia uvoľnia priestor mladým, prijmú stiesnenejšie podmienky, ktoré sa na prvý pohľad zdajú byť adekvátne ich potrebám a dokonca i výhodnejšie.

Srdce však plače, rozum a podvedomie, ktoré sa bráni systémom čo by bolo keby sa búri. Veď sa to dalo inak vyriešiť, nemusel som sa vzdať prostredia, kamarátov, obľúbených miest, miesta kde som prežil podstatnú časť svojho života.

Človek začína hľadať odpovede a hlavne vinníkov. Prečo je tam kde je, prečo sa stalo práve to. V momente ako pocíti prvú malú krivdu, byť len takú, že nemôže každý večer posedieť pod svojou brezou, kde tak rád rozjímal a verný Alino sa mu motal pod nohami, keď musí ísť niekde, kde už nikdy nebude doma, byť ho tam majú radi a má istotu opatery, ktorú mladý človek hľadá po čakárniach a úradoch, vzdáva sa, opúšťa sa a chce svetu dať na vedomie tú pravdu ktorú pociťuje, ako mu všetci ublížili.

Napadla ma paralela s tým stromčekom. I on sotva päťročný je zvyknutý na svoje prostredie, vietor, svetlo, dážď, sneh. Má svoj biorytmus, roka, mesiaca, dňa. O čo viac človek, u ktorého sú bio hodiny zložitejšie, u ktorého sú naviac city, vnímanie a chápanie.

Presadili mi starkú. V Bojniciach sa muselo zmeniť námestie do moderny a starý dom z nepálených cihál 19 storočia nevyhovoval. Za dom, pozemok dostala v tom čase jednoizbový byt a pár tisícok, ktoré rozdala vnukom. Nuž, zvykla si. Nemusela rúbať drevo, objednávať uhlie a na záchod chodiť do kadibudky. Z kuchyne do obývačky už nechodila cez dvor, ani pre vodu na námestie k mestskej pumpe, či bolo leto alebo zima.

Pravdupovediac, moja starká bola z tých odolnejších voči ústrkom a sklamaniam tohoto sveta. Pochovala všetkých svojich päť detí, sestry, manžela, zažila prvú republiku, dve svetové vojny, prežila socialistov i komunistov, i toho Mečiara prehltla.

Niekto by povedal obdivuhodná žena. Nuž, to by ste ale nesmeli vidieť tie slzy a smútok, ktorý z času na čas prepukol po tom, ako sa dostavila otázka Prečo?

Kamarát je inej povahy. Presadenie z jedného sídliska do druhého berie ako krivdu neprekúsnuteľnú a neodpustiteľnú. Sám seba ubíja sebaľútosťou, nepomáha ani psychológ ani psychiater, iba lieky tlmia jeho prebleskujúce prejavy megaľútosti. Napriek tomu, že sú to už roky, nehynie. Iba dáva okoliu na známosť ako mu ublížili.

Nuž a ja neviem ako mu pomôcť, aj keď by som veľmi chcel. Všetky pozitívne rady, návody, optimizmus vždy stroskotávajú na jeho povzdychoch a argumentoch s poukazom na to, že on to tak cíti, preto je to tak. Rodina okolo, vnučky, synovia, návštevy, všetko márne.

Každý deň je pre neho (podľa jeho správania a slov), bolesťou a beznádejou. Minulé sa už nemá šancu vrátiť a v budúcnosti vidí tmu. Ak by mal byť toto model staroby, nemám o ňu záujem. Našťastie poznám veľa iných, i starších a s horšími osudmi, ktorí mi ukazujú iný obraz oddychového veku. Ako mu ho však predostrieť, je pre mňa doteraz záhadou.