Včera bolo rodičko. Čakal som mamu na strome, na tej najvyššejhaluzi, ktorá ešte vládala uniesť mojich päťdesiat kíl. Tašky jej vypadliz ruky a od ľaku takmer zabudla zhodnotiť moje polročnevýsledky. Takmer... Večer sa ma snažila vyduriť rúčkou od portfiša spod postelekam som bleskovo „zajel" jak jašterička, keď sa jej vybalili neopakovateľnézážitky z rodičovského združenia. Po hodinovom monológu a následnomtichu som usúdil, že fyzická inzultácia nehrozí a ako keby nič usadám na„hovník" vedľa nej. Pohovka tíško zaškrípe, mama otočí hlavu ku mne, vidím žeplakala. Túlim sa k nej a sľubujem hory doly, podvedome siuvedomujem, že som jej ublížil. „Umyjem riad, chceš?" Nestihne odpovedaťa už pelášim s vedrom pre vodu na chodbu.
Oproti býva v jednej izbičke sused, asi dvadsať ročný,cez papundeklové dvere počujem ženský hlas. Opatrne sa pristavíma načúvam. „Drahý, miláčik, chrobáčik, prstíček, noštek, ručička,vlásoček", potichu sa chichocem a kým skončia s touto telesnouinventúrou naberiem plný kýbeľ vody. Cestou späť natŕčam uši, pravidelný vrzgotpostele už nesľubuje žiadne zaujímavé, smiech vzbudzujúce zážitky (teda aspoňpre mňa) a tak sa vyberiem na tie riady.
V telke na ORF začína Colombo. Mama, ktorá nevie nemecky ani fňešte trošku frfle, občas zabrúsi na konkrétny predmet, ale viem, že rodičko jeza nami. Moje večerné predsavzatie, svätosväte sľúbené pred samým sebou podperinou, že už nikdy mamu nerozplačem, je o týždeň zabudnutou udalosťou.Opäť príde čas, kedy jej vyhŕknu slzy smútku a bolesti... My deti sme užraz také. Našťastie i mamy, ktoré vedia odpúšťať, milovať a zabúdať.
