61 rokov sejú vietor

Kto seje vietor, búrku bude žať.

Tieto slová odzneli po teroristických útokoch na WTC z úst predstaviteľa najmocnejšej krajiny. Dnes, tak ako aj počas celej svojej existencie, sa rozhodol samostatný štát odpovedať na neustále zákerné útoky silou a celý svet je zaplavovaný zábermi trpiacich na strane malého palestínskeho národa.

Ak sa pozrieme do histórie celkom nedávnej, šesť hodín po vyhlásení nezávislosti štátu Izrael (1948), s pár stovkami tisíc obyvateľov (cca 600.000), mu 160 miliónov arabov vyhlásilo otvorenú vojnu. V deň, kedy vyhlásili nezávislosť, bombardovali oslavujúci Tel Aviv egyptské lietadlá. 15. mája v prvý deň izraelskej nezávislosti prekročili Jordán aj iracké jednotky. Sýria sa pridala a 20. mája o 4:30 zaútočila na Deganju. V tomto čase nemal Izrael ešte pravidelnú armádu, iba zložky domobrany Hagana, ktorá sa transformovala v pravidelnú armádu až 31. mája. Do konca prvého júnového týždňa utieklo z územia Izraela viac ako 200 tisíc arabov a zanechalo opustených 155 dedín, osád. Očakávali vyhladenie židovského národa a ako poznali svojich, vedeli, že pôjde o plošné vyhladzovanie. Izraelské straty v období medzi vyhlásením nezávislosti a prvým prerušením paľby predstavovali 876 vojakov a 302 civilistov. Po 9-tom júli boje pokračovali ešte desať dní, kým druhýkrát zastavili paľbu. Neskôr vojna pokračovala až do 24. februára 1949, kedy bolo podpísané prímerie. Od toho roku prebieha na území Izraela a voči nemu viac či menej otvorená partizánsko-teroristická vojna, ktorej rozsah sa snažili korigovať politicky všetky zúčastnené strany apelmi na svet, svojich spojencov a mierové organizácie.

26. júla 1956 znárodnil prezident Násir Suezký prieplav. V októbri presunul časť svojej armády do pásma Gazy, kde malo základne veľa fedajínov. Izraelské osady boli ostreľované a práca roľníka sa začala svojou nebezpečnosťou rovnať povolaniu vojaka či pyrotechnika. Na základe presunov techniky mal Izrael vážne obavy, že egyptské jednotky môžu začať kedykoľvek ďalšiu inváziu. Židovský národ sa rozhodol po zhodnotení situácie z dlhodobého hľadiska nečakať a začal tzv. sinajské ťaženie. Jeho cieľom bolo, ako povedal Ben Gurion 31. októbra 1957 premeniť existujúcu situáciu v mierovú. Akokoľvek sa to zdá na prvý pohľad neuveriteľné, vojenský konflikt mal v konečnom dôsledku priniesť mier a stabilizáciu. Konflikt mal docieliť rozpustenie fedajínov, zrušenie ekonomického bojkotu Izraela a zaistenie plavby Tiranskou úžinou, ukončenie činnosti arabskej aliancie voči Izraelu. Iba šesť dní trvalo malému štátu než dobyl Sinaj. Za tento krok bol medzinárodným spoločenstvom po väčšine odsúdený. Vo valnej hromade Spojených národov povedala Golda Meierová pravdu. Arabské štáty sa jednostranne tešia "právu na vojnu", ale Izrael má jednostrannú zodpovednosť za "udržanie mieru". Až 16. marca došlo k stiahnutiu Izraela. Do pásma Gazy sa vrátila egyptská správa.

Prvé tri mesiace roku 1967 poznamenali útoky sýrskeho delostrelectva. Bombardovaním izraelských osád a výpadmi malých ale účinných ozbrojených jednotiek sa pripravovala pôda pre ďalší vojnový konflikt. 7. apríla začala Sýria sústrednú delostreleckú paľbu. Vo vzduchu sa stretli ruské MiG 21 sýrskej armády so strojmi izraelskej armády. Sýria paradoxne protestovala, že Izrael sa neadekvátne bráni, ergo vyvoláva vojnu. Sovietsky veľvyslanec v Damasku na ktorého to už bolo priveľa, odporúčal Sýrčanom, aby svoje výpady obmedzili. Dimitrij Šuvachin napokon protestoval u Léviho Eškola s výčitkou, že Izrael plánuje vojnu, pričom Egypt plne kontroloval Sinaj. Kríza eskalovala. Egyptské jednotky nahradili stiahnuté jednotky OSN a 22. mája uzatvorili Tiranskú úžinu. Izraelské lode nesmeli plávať z Eilatu do Červeného mora a Indického oceána. Židovský štát bol opäť postavený voči nesmiernej presile a svetové spoločenstvo sa mu obrátilo chrbtom okrem USA na čele s prezidentom Johnsonom. Minister zahraničia Dean Rusk prehlásil, že Spojené štáty sú rozhodnuté zaujať pevné stanovisko v prospech Izraela na diplomatickom poli. Židom ostávalo len jedno, buď my alebo oni. Moše Dajan rozhodol. O 7:45 piateho júna zahájime preventívny útok. Izrael tak prevzal vojenskú iniciatívu voči tým, ktorí opäť hrozili jeho vyhladením. Vojna trvala šesť dní a jej víťazom sa stal osamelý Izrael.

V roku 1973 plukovníka Kaddáfího z Lýbie označili za zodpovedného z teroristických útokov voči Izraelu. Na záujme o informácie z danej oblasti sa dodnes nič nezmenilo, príklad.
Keď bol zabitý v Gaze izraelský policajt, ktorému vhodili do auta granát, nebola to vhodná správa pre vzdialený svet. Ten považoval za dôležitejšie rozhodnutie osemnástich členských štátov Arabskej ligy zahájiť celosvetovú kampaň, ktorá mala zabrániť Sovietskemu zväzu, aby dovolil ich židom emigrovať do Izraela. I dnes, ak na Blízkom Východe nezahynie viac ľudí naraz, televízie to považujú za nepodstatné do rubriky "zahraničie". Vráťme sa späť. Okrem teroru, pokračovali i hrozby. Ako informoval znepokojený generálmajor Jicchack Hofi, Sýria mala 1200 tankov z ktorých väčšina už bola dopravená na Golanské výšiny v línii dlhej 65 kilometrov. Oproti nim stálo 170 tankov Izraela. (Pre zrovnanie, v roku 1941 nasadilo Nemecko proti Sovietskemu zväzu 1400 tankov na línii dlhej 1600 kilometrov!) Egypt a Sýria zaútočili 6. októbra o druhej hodine po obede. Táto vojna je tiež označovaná ako "Októbrová". Skončila 27. októbra, netrvala teda ani mesiac ale bilancia bola desivá. 2522 obetí na bojujúcich stranách.

Nemôžem nespomenúť poslednú vojnu s Libanonom v roku 1982. Práve ona bola dôsledkom činnosti hnutia OOP. (Organizácia pre oslobodenie Palestíny). Jej základne sa nachádzali v prvom rade na území Libanonu odkiaľ neustále prechádzali hranice, aby útočili na civilistov a ich majetok, zatiaľ čo z diaľky ostreľovali sovietskymi "kaťušami" osady v Hornej Galileji. Rozbehol sa tak teroristický mechanizmus, ktorý trvá dodnes, ktorý vyindukoval dve intifády (povstania) 12/1987, 09/2000, ktoré znamenali eskaláciu násilia, teroru a zastrašovania predovšetkým civilných osôb zo strany OOP a nepredvídateľne tvrdé reakcie zo strany Izraela. Niet sa čo čudovať.

Tak ako máme možnosť vidieť trpiacich Palestínčanov na televíznych obrazovkách, mali by sme si vedieť predstaviť utrpenie i v radoch na Izraelskej strane. Ako už naznačila v OSN Golda Meyerová, Izrael je volaný na zodpovednosť za udržanie mieru. Nuž o jeho úmysloch svedčí i dobrá vôla dodržiavať dohody. V rámci dohôd z Oslo dostali Palestínci v prvej fáze Gazu a Jericho, potom sa Izrael stiahol zo Západného brehu Jordána, z Judska a Samárska, z Beninu, Tulkarmu, Nabulusu, Betléma, Ramaly a Hebronu. (pozn. do r. 1997) Ak by sa niekto domnieval, že to postačilo k mierovému spolužitiu s arabmi, hlboko sa by sa mýlil a dejiny to potvrdzujú. Pre zamyslenie uvádzam i menej známe udalosti, ktoré dodnes znamenajú jazvy v židovských srdciach.

V roku 1974, kedy sa dostalo OOP medzinárodného uznania, obsadili traja palestínski teroristi školu v Ma`alotu na severe Izraela. Zavraždili dvadsať žiakov z náboženskej školy v Safadu, ktorí tam prespávali. Teroristi napadli i súkromný byt Fortuny a Jozefa Cohenových. Keď im po zaklopaní otvoril otec, zastrelili ho priamo na schodisku. Matku prebudili výstrely. Dve väčšie deti, trojročný Eli a jeho šesťročná sestra Beja pribehli k mame do izby. Icik, jeden a pol ročný hluchonemý kojenec spal v postieľke vedľa rodičov. Mama ho duchaprítomne zobrala a strčila pod manželskú posteľ. Spal pokojne ďalej. Teroristi vtrhli do spálne. Zastrelili mamu, Eliho. Baja bola ťažko ranená. Icik všetko prespal a jeho hluchota mu zachránila život.

Čo sa dialo po podpísaní dohody v Oslo

V roku 1994 uniesli únosci Hamasu čatára Nahšona Waschsmana. Po neúspešnom vyjednávaní o prepustení svojich zadržaných tiež súdruhov teroristov ho napokon zabili.

19. októbra 1994 sa samovražedný atentátnik odpálil v mestskej doprave v Ramat Ganu. O život prišlo 22 ľudí.
22. januára 1995 zahynulo 29 osôb v Beit Lidu u Netanje.
24. júla toho istého roku zomrelo šesť židov po odpálení sa útočníka v autobuse.
13. marca 1997 zastrelil jordánsky vojak na hraniciach sedem školáčok na školskom výlete
9. mája 1997 vylákali arabskí teroristi araba Farída Bašítí z Jeruzaléma do Ramalláhu a zabili len za to, že predával pôdu Izraelčanom (nariadenie starého jordánského zákona, zabiť každého kto predá pôdu židovi)
30. júla 1997 zobrali zo sebou samovrahovia šesťnásť ľudí na trhu Mahane Jehuda.
4. septembra na ulici Ben Jehuda roztrhala bomba spolu s útočníkmi dvoch dospelých a tri školáčky.

Tento výčet nie je ani zďaleka úplný, skôr je to iba nepatrné zrnko na poli informácií. Taktiež nemá nijako ospravedlniť Izraelskú stranu, iba pripomenúť, že nielen ten čo kričí "mne ubližujú" je bez viny. Ako som povedal v úvode ústami prezidenta USA, Kto seje vietor, búrku bude žať, ja len dodám je úplne jedno na ktorej strane bude stáť.

Život obyvateľov Izraela nieje taký jednoduchý a pohodlný ako sú tie naše. Izraelčania musia slúžiť v armáde tri roky, ženy dva. Každý muž do dosiahnutia veku 55 rokov, musí každoročne absolvovať vojenské cvičenie v dĺžke 30 až 50 dní. Ak idú deti na školský výlet sprevádzajú autobus dve ozbrojené hliadky. Napriek alebo skôr práve kvôli tomu nesmierne túžia po mieri.

Na záver sa vrátim k paralele v úvode. 61 rokov po osídlení "ladom" ležiacej pôdy v dedine, ich jej obyvatelia nenenávidia o nič menej ako keď tam po prvýkrát prišli. Čo viac, vyčítajú im neprimeranú obranu, ústrky a obmedzovanie. Palestínčania bývajúci v tej časti záhrady, o ktorej oplotenie sa postarali sami svojou inklináciou k terorizmu, žili na počiatku (a niektorí i dnes žijú) medzi právoplatným majiteľom celej záhrady. Pravda, riskujú tak odsúdenie zo strany arabských radikálov, ktoré v nejednom prípade znamená fyzickú likvidáciu. Nuž, oblasť Blízkeho Východu je stretom dvoch odlišných kultúr a náboženstiev, z ktorých každá má iné, vlastné a neskombinovateľné hodnoty. To vidieť zvlášť na vyhlásení arabského sveta, že má pripravených vyše sedemdesiat tisíc mladých samovražedných atentátnikov. Keď sa im nepodarilo zničiť Izrael v otvorenej vojne, budú pokračovať zákerne od chrbta, tak ako to majú v povahe. Nechcem ani pomyslieť na to, čo sa tam bude diať. Izrael už nemá kam ustupovať.

Info čerpané: Izrael; dejiny Martin Gilbert
BB art 2002; ISBN 80-7257-740-9
Internet, slovníky, encyklopédie, rozhovory