Zavriem ho do dvora, vďačne sa zvalí pod stôl a vylizuje si dopichané labky. Z otvoreného okna na prízemí ma oslovuje suseda. "Paľko, nemáš chuť na pohárik vína ja tak nerada pijem sama a starý je v robote." Nie som voľajaký alkoholik veď mám len sedemnásť, ale vínko od susedy mi chutí. Byt je maličký, vlastne jedna izba 3x4 s malou predsienkou kde je šporák. Takmer vždy upratané, čisto, človek by ani nepovedal, že tu bývajú cigáni. Jednoduchý byt, jednoduchý život, jednoduchý deň. Pomaly sŕkam teplé víno a počúvam monológ susedy. Ako inak o jej starom. Že v robote len oblápa sestričky, ako by mu nestačilo, že robí v pôrodnici a tých píííp už videl toľko až to nieje zdravé a pritom jednu "naj" má doma.... čo si vôbec neváži, že ako sa predvčerom scápal a jej ani pol litra nenechal. Ale dnes s ním vybabrala ona. Bola odniesť fľašky a tak jej vyšlo na tri litre bieleho a nie na dva na ktoré jej starý ráno nechal peniaze. "Jedna mu ale musí ostať... inak by bol krik... ale aj tak mu z nej ešte vypijem, stačí keď sa len otočí" smeje sa.
Minule, keď sa vracala z obchodu sa jej mama cez plot pýta. "Cilka a majú všetko?" (Časy kedy na pultoch bol bežne nedostatok základných potravín). "Majú pani suseda. Všetko. Pivo, víno aj tvrdé..." Mama nevedela či sa smiať hneď alebo až neskôr.... Nuž každý má svoje priority.
Ilustračné foto |
Po hodinke som svoj pohárik dopil a lúčim sa. Moje hlasivky počas návštevy oddychovali, povedali tak zo desať slov.
"Pali zajtra sa zastav. Starý teraz robí každý deň, dáme si do nosa.
S tebou sa tak dobre rozpráva."
Napriek tomu, že išlo o manželstvo cigánského páru, nemôžem na spolunažívanie s nimi povedať ani mäkké f. Okrem toho, že si radi vypili bolo vždy niečo uvarené, slušnosť bola ich vrodenou vadou, chodili čistučkí a hlavne chodili do roboty. Zažívali sme s nimi (celý dom) srandu i bolesť. Tak ako s každým iným v dome a vôbec nám nevadilo, že to boli cíferskí cigáni.
