O jednej spovedi

Mladoženáči v šesťdesiatich rokoch minulého storočia celkom riskovali keď sa rozhodli okrem civilného obradu absolvovať i cirkevný. Viera vtedy rozhodne nebola nebola in. Nuž ale na dedinách sa to tak vážne nebralo. V meste áno, a o to to bol väčší risk. Naši známi, snúbenci (v očiach celej dediny, vlastne mestskej časti), sa rozhodli pokračovať krok za krokom vo vtedajších zvyklostiach.

Prišiel deň spovede. Najskôr išla nastávajúca. Po výzve k "vyznaniu" hriechov nasledovala špecifikácia prehreškov.
-A dcéra moja, koľkokrát si zhrešila v predmanželskom styku?
-Otče tak hádam zo trikrát.... Nasledoval trest v podobe nariadených odriekaných modlitieb a výstrah, ktoré mali ovečku priviesť k "rozumu".

Na rad prišiel vzápätí nádejný ženích, od malička miništrant s tými najlepšími preferenciami.

- Nuž a Ty synu (nezdržoval sa farárko nezaujímavými hriechmi), Ty koľkokrát si zhrešil v predmanželskom styku? "Kto by si to mal pamätať", pomyslel si výtečník a s nádejou v hlase, že nič nepokazí odvetil
- Hádam tak dvadsaťkrát... Aj keď to nebolo vidno, priam cítil ako farár pretočil oči hore.
- A to ste sa nemohli pred tým dohodnúť? zaznelo z opačnej strany
To nie je vtip, to je skutočnosť.

Záver nech si z toho urobí každý sám. Na jednej strane sa zachoval farárko ako tolerantný pastier, na druhej bol ochotný akceptovať lož a následne uložiť trest s výčitkami, ktoré mu prikazuje jeho úrad. Predpokladal u svojich ovečiek, že sa pred spoveďou dohodnú na tak banálnej veci ako je počet spoločne strávených nocí. Nepochopil, že kým jeden odpovedal pravdivo na otázku o vzťahu s nastávajúcim, druhý to zobral an-blok.

Podľa mojich poznatkov sa na týchto praktikách nič nezmenilo. Spoveď je stále vyžadovaná, farári sú stále tí istí. Na záver prikladám prepis z učebnice katechizmu z roku 1986.

Otázky a odpovede:

Bod 141. Ako si vykonáš svätú spoveď?
1. Prídem k spovedníkovi, pozdravím a prežehnám sa:
V mene Otca i Syna i Ducha svätého. Amen.
(Potom ma duchovný otec privíta)
A pokračujem: Spovedám sa Pánu Bohu, že som od malička, (za mesiac, týždeň....) spáchal tieto hriechy.
2. Vymenujem svoje hriechy, ako som ich zistil pri spytovaní svedomia. Po vyznaní hriechov pridám:Na viac hriechov sa nepamätám.
3. Pozorne si vypočujem poučenie spovedníka a zapamätám si úkon pokánia (pokutu).
4. Potom oľutujem svoje hriechy a sľúbim, že sa polepším.
5. Keď ma spovedník rozhreší, prežehnám sa a na konci poviem: Amen.
6. Duchovný otec ma prepustí.

Čo k tomu viac dodať? Je to podľa Vás osobný vzťah s Bohom pri vyznávaní svojich prehreškov alebo plnenie príkazov nadriadených vo viere, ktorí sa ničím nelíšia od farizejov a zákonníkov z dôb Krista, ktorí ho napokon požadovali odsúdiť a ukrižovať? Oni dokonca rátali počet krokov, ktoré smel veriaci urobiť v deň odpočinku a kto sa previnil mohol byť (a neraz sa tak i stalo), ukameňovaný.

Nejde mi o polemizovanie, či je predmanželský styk u veriacich niečim výnimočným alebo hriešnym. Ide o poukázanie na absurditu príkazov, ktoré vyžaduje cirkev na základe vlastných nariadení, ktoré sa síce odvolávajú na tie Božie, ale využívajú ich len vo svoj prospech.

Som veriaci, verím však Bohu nie svetskej cirkvi, ktorá s veriacimi tisíce rokov manipuluje.