Niekto by mohol namietnuť, veď sme bratské národy, boli sme jedným štátom, teda nie je nič nezvyčajné ak sa mojím domovom a vlasťou stalo Slovensko. Tu musím oponovať. Poznám kopu Slovákov v Čechách i Čechov na Slovensku, ktorí napriek tomu, že tu žijú prevažnú časť života pokladajú za svoju vlasť a domovinu štát, ktorý bol ich rodiskom. Preferujú ho pri každej príležitosti, neustále porovnávajú. Politiku, život obyčajných ľudí, jeho smerovanie, vyzdvihujú jeho úspechy, privierajú oči nad jeho prešľapmi a omylmi a čo je najhoršie kydajú na zem, ktorá im dáva prácu, istoty, možnosť sebarealizácie a stará sa o ich budúcnosť. Našťastie, takých Čechov a Slovákov je málo. Čo sa počtu týka, hravo ich strčia do vačku obyvatelia južného Slovenska.
Proti cíteniu jednotlivcov s inou národnosťou ako slovenskou v podstate nič nemám. Uvedením národnosti na základe presne definovaných podmienok v zákone sa človek hlási ku svojmu národu. V praktickom živote to však nemá takmer žiadnu cenu, možno tak pre nacionálne založených majiteľov firiem, ktorí chcú zamestnávať ľudí s podobnou mentalitou (i to nie je pravidlo, aj moslim môže konvertovať na kresťanstvo či horkokrvný talian môže byť flegmatickým salámistom), pre tých, ktorí chcú preferovať "svojich", v konečnom dôsledku žiaľ len deliť, rozlišovať a selektovať. Možno pre štatistický úrad vedúci záznamy o zložení obyvateľstva krajov, miest a dedín podľa národnosti. A určite pre politické strany menšín, ktoré by inak nemali ani program a ani preferencie, zaručujúce im pohodlný život na politickej scéne.
Kraj v ktorom som sa narodil je prekrásny. Kopce sa dotýkajú rovinných častí, rieky, zeleň, potoky, to všetko akoby dávalo na známosť, že obyvateľia tohoto kraja, ľudia "s dlhými zobákmi" , sú láskaví, pohostinní a tolerantní. Prečo sa mojím domovom a vlasťou stalo práve Slovensko?
Odpoveď je jednoduchá. I tu žijú ľudia, pohostinní, tolerantní, tak ako všade na svete. Domov netvorí kopec alebo rieka, ulica či dom. Domov tvoria ľudia, okolie, spoločnosť. Človek je doma tam, kde ho majú radi. Všade tam, kde si ku krajine, mestu, obci a ľuďom vybudoval vzťah. Všade tam, kde zapustil korene, niečo po ňom zostane. Všade tam, kde sa o neho štát stará a poskytuje mu istoty, všade tam, kde cíti, že za ním stojí ostatných ix ľudí žijúcich pod tým istým vedením a ochranou, s tými istými právami, zárukami i povinnosťami. Možno niekto poznamená, veď to sa dá potom žiť všade a ktorékoľvek miesto na svete možno považovať za svoj domov, vlasť. Presne tak! |
Na druhej strane, iný človek môže žiť celý život kdekoľvek, ale vždy za svoj domov, vlasť považuje miesto kde sa narodil, prežil detstvo, kde sa mu vryli do pamäti silné nezmazateľné situácie, ktoré ho poznamenali na celý život, kde sú pochovaní jeho predkovia.
Netuším, čo sa vrylo do pamäti spoluobčanom, ktorí sa narodili na území Slovenska a predsa sa hlásia k národnosti maďarskej a k maďarskému štátu. Právo na to majú, stanovuje to zákon s prihliadnutím na národnosť rodičov. Podľa mňa chorý zákon. Neviem čo v období detstva, dospievania prežili také, že za svoju domovinu považujú iný štát než ten, kde sa narodili a odvtedy v ňom žijú. Rád by som sa ich opýtal, kde inde by chceli žiť, kde konkrétne je to miesto, kam ich ťahá. Asi by mi odpovedať nevedeli. Zúbkovaná čiernobiela fotka ujca, pradeda s bajúzmi, pokojne si bafkajúceho v dnešnom Komárne spred sto päťdesiatich rokov, vo Veľkom Mederi či Štúrove asi nebude tým pravým orechovým, tým emocionálnym zážitkom, ktorý zmenil ich postoj natoľko, že za svoj domov považujú vtedajšie Uhorsko, územne zasahujúce dnešné Maďarsko i Slovensko. To samotné je dávnou minulosťou, ktorá sa chvála Bohu nevráti. Dnes sa o nich nestará Uhorsko, ale Slovensko. Keď ochorejú, zostarnú, keď potrebujú pomoc a ochranu, neposkytne im ju Maďarsko... ale štát, kde žijú, platia dane, kde pre nich tak isto ako pre Slovákov každé ráno vychádza slnko, kde prší, mrzne i hreje pre všetkých rovnako.
Ak mi niekto povie, že sa hlási k inej národnosti preto, lebo jeho predkovia žili na tom istom území, ktoré pred tým spravovali Maďari a hlásili sa k maďarskej národnosti, musím sa ho spýtať, ako ďaleko až chce vo svojom rodokmeni zájsť. Predkovia našich predkov totiž žili na našom území i vtedy, keď ho spravoval Svätopluk a volalo sa Veľkomoravská ríša. Alebo zájdu až do obdobia vpádu Húnov do strednej Európy v štvrtom storočí, alebo do obdobia vlády Gótov v druhom storočí? A čo vtedy, ak vo svojom rodokmeni zistia, že jeho prapredkovia žili predsa len v tom Mongolsku?
Na "dolnú zem" chodievam často. Samozrejme, stretávam sa s ľuďmi. Obyčajnými ľuďmi. Napriek tomu, že som nikdy nemal so svojou slovenčinou problémy, isté napätie vždy bolo cítiť. Už len preto, lebo som ho v podvedomí očakával, hľadal a chcel nájsť. Hodnotil som každý úsmev, zlý pohľad, milé i odvrknuté slovo. Nezabudol som však, že presne tak isto sa ku mne správajú v Prešove, Košiciach, Bystrici, Žiline, Trenčíne, Bratislave. Na južnom Slovensku sú tí istí ľudia ako kdekoľvek inde. V tom to nebude. Bol som dočasný návštevník. Od Slovákov žijúcich na území s vyšším percentom občanov maďarskej národnosti však s istotou viem, ako sa ťažko uplatnia v miestnej správe, v zložkách výkonnej a úradnej moci, všade tam, kde o "niečo" ide. Tam už ide spolužitie Slovák-Maďar bokom, tam už nastupuje príslušnosť čisto národná.
