Modra tam a späť.
Na stôl pristála už tretia fľaša šampusu a začal sompochybovať, či stihnem sobotný obed. Nám taxikárom na voľnej nohe bolo jedno čije ráno alebo večer, mali sme za sebou piatkovú noc, pri pohľade do buksy,celkom úspešnú. Podobne tak moji dvaja kamaráti, Fedor a Fredo. Obidvajahudobníci v donedávna štátnych telesách, ktoré v týchto časochprivatizácie, zlatej horúčky Klondiku ešte netušili ako dopadnú. Taxikárčeniebol pre nich vlastne zábavný spôsob vylepšenia rodinného rozpočtu a pravdupovediaci spôsobom ako vypadnúť z domu za svojimi záľubami a mladšímimodelmi ako mali doma pri plotni.
Okolo dvanástej padlo rozhodnutie, je čas vína, ide sa doModry na vinobranie. Len kvôli tomu, že sme cítili to more alkoholu až doBratislavy ostali naše približovadlá, vykorisťovateľské stroje uzamknutéa k presunu sme zvoli službu kolegu, recipročne nám všetkýmzaviazaným. Jesenné slnko príjemne hrialo, a zábava v aute naberalana obrátkach. Fedor aj Fredo mali so sebou i svojich nerozlučnýchspoločníkov, husle a klarinet. Kdesi za Pezinkom prišiel skoro o okokolega vodič, keď chcel niečo povedať nám vzadu a nevšimol si lietajúcisláčik v rukách Fedora, ktorý práve spustil polku. Veľa nechýbalo anicyklistovi ktorého sme míňali. Chudák, z toho revu čo zaznel keď ho kolega(samozrejme s otvorenými oknami) prebiehal sa mu iste dodnes snívao vlkodlakoch. Námestie v Modre už hučalo ako včelí úľ. Radostne smezapadli do davu a začala degustácia tohtoročného vína a burčiaku.Stánkov sme stihli obehnúť hádam polovicu,
klobásy a cigánske chutililepšie ako obed, ktorý už nikdy nezjem. Na dolnom konci piati podguráženívinobra-návštevníci spustili „Neďaleko od Trenčína...“ , odozva na seba nedaladlho čakať a moji dvaja spolubojovníci vytiahli nástroje. Hudobný sluchmám obstojný, a tak môžem smelo vyhlásiť, že keby ich tam vtedy počul ichdirigent, asi by si už ani nevrzli. Čo tam potom, keď sa pletie á-čkos c-éčkom, po tých litroch to bolo každému jedno. Už im chýbal len tenvirtuóz z centrálneho, čo si privyrábal hraním na gitaru s tromistrunami. Škoda že sme ho na našu exkurziu nepribalili.
Otvoril som oko, okolo tma. Ulička bola prázdna, lavička naktorej som sedel akási vratká. Kamarátov nikde. Pomaly sa mi začali premietaťobrazy dnešného popoludnia. Keď sa okoloidúci pri našich hudobníkochpristavovali a hľadali klobúk, kde by týmto „bezdomovcom“ s nástrojmiza desiatky tisíc ničo hodili, vybral som sa na súkromnú inšpekčnú cestu.A teraz som tu sám, chlad ma prebral, v peňaženke z nočnej tržbyna mňa kuká osamelá dvacka. Podvedome som sa vybral smerom kde som tušil cestudo Bratislavy. Asi po pol hodine zastavuje ruský „mašinist“. Žiguli.„Zdravstvujte“, zalovím v pamäti s úmyslom byť vtipný. „Idete doBlavy?“ „Jasne, sadaj“. Uvelebím sa vzadu, tie dvere boli najbližšie. Na konciModry priberáme ešte jedného unaveného. Podobne ako náš vodič, čo som nielenženetušil, ale vo svojom požehnanom stave ani neuvedomil.
Za Svätým Jurom sa cesta zvažuje a verejné osvetleniekončí tak sto metrov za tabuľou koniec obce. Keď sme sa vyrútili z dediny(svätojurčania nech odpustia ak už sú mestom) na trojke šesťdesiatkou,rozkmitalo sa červené svetielko v rukách ako inak, policajta. NášFitipaldi len zlostne pohodil hlavou, policajta minul a skočil na brzdy.Aj keď rýchlosť nebola veľká, šlapal do toho jak na varhany, zastavili sme ažv tme päťdesiat metrov za hliadkou.
Buchli dvere, buchli druhé a ja s prekvapenímzisťujem, že je mi akosi tesno. Vytočený policajt s vidinou polapenianebezpečného zločinca už rázne z desiatich metrov volal: „Vystúpte si pánvodič.“ Odpoveďou mu bolo nebeské ticho. O pár sekúnd sa jeho hlavazjavila prepchatá oknom vo vnútri žiguláka. Udivene čumel na troch sediacichchlapov na zadnom sedadle. Po chvíli mu zaplo. „Ktorý z Vás šoféroval?“ Ticho.Aj keď sa mu asi marilo, kto z nás to mohol byť, označiť nevedel žiadneho.Náš tajný dobrodinec, vodič s podobnou hladinou alkoholu aká kolovalav našich krvných dialniciach, rezolútne prehlásil: „ideme z Modry,všetci sme ožratí a šofér zastavil a odišiel." Chudáka policajta mohliomývať. Bol to však predsa len chlap iste so zmyslom pre humor, ktorý sitiež pre pohárik nedal rukáv odšklbnúť. Rozhodol, že všetci zaplatíme blokovúpokutu za rušenie nočného kľudu po päťdesiat korún a domov pôjdeme po svojich.Auto prelustrujú, majiteľa navštívia a celú vec doriešia s ním. Akoto dopadlo, neviem.... dvacka v peňaženke mi ostala, pred domom ma vysadiltaxík a dobrodinca vodiča som už v živote nevidel.
Môj obed zožral pes, doma bolo tri dni ticho, no za tenzážitok to predsa stálo!
